Slovenské médiá verzus zahraničná kvalita

Už veľmi dávno, bolo to v roku 2006, som si kúpila v Londýne v knižnom výpredaji titul The Television News Handbook z dieľne Vina Raya. Tento človek je dlhoročným producentom spravodajstva televízie BBC. Vtedy v Londýne – bolo to moje prvé leto po maturite – som to brala ako svoju novú Bibliu. Nastupovala som na Katedru žurnalistiky a televízna tvorba ma veľmi lákala. Ale príručka BBC je dobrým začiatkom pre akéhokoľvek novinára, aj pracujúceho v tlači. Knižka mi každopádne zostala ležať na polici a vytiahla som ju až o štyri roky neskôr.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)
Alastair Yates - hlásateľ a moderátor BBC World News, 37 rokov praxe vo vysielaní
Alastair Yates - hlásateľ a moderátor BBC World News, 37 rokov praxe vo vysielaní (zdroj: Zdroj: http://www.bbc.co.uk)

Do Bangkoku som si ju zobrala z jednoduchého dôvodu – chcem sa tu venovať aj televíznej tvorbe, ale keďže som svoju lásku pre audiovizuálne médium nikdy nezačala poriadne rozvíjať, potrebujem sa jednoznačne zaučiť! Televízia nie je rádio a už vôbec nie tlač, je to skutočne najnáročnejšie médium. Za málo času treba povedať veľa, nie však príliš, keďže obraz je tisíc slov a nakoniec treba aj bojovať o priestor pre vlastnú reportáž. Minimálne ak ide o zahraničnú tému a novinár pracuje na slovenskom mediálnom trhu. Tak túto knihu teraz zdolávam stranu po strane a učím sa. Toto nemá byť reklama na BBC ani Vina Raya či jeho niekoľko rokov starú knihu. Ako novinár sa zamýšľam nad vyjadreniami televíznych žurnalistov, ktorí do knihy prispeli svojimi celoživotnými skúsenosťami. Alebo inak – žasnem stále viac nad tým, ako sa názory, postoje a najmä vlastnosti zahraničných reportérov veľmi odlišujú od tých slovenských a nakoniec aj zahraničná produkcia je výrazne profesionálnejšia ako tá naša.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Najviac ma fascinuje, pre viacerých dávno známy fakt, že väčšina zo zahraničných novinárov má po štyridsiatke až päťdesiatke. Čo je ešte lepšie, každý z nich sa v knihe prihovára detailnými a dobre premyslenými radami ako byť dobrým novinárom v audiovizuálnych, ale aj ostatných médiách. Stojí za nimi nielen žurnalistické vzdelanie, ale aj dlhé roky skúseností a praxe. V slovenských končinách pritom novinár opúšťa svoju profesiu v priemere snáď v tridsiatich – tridsiatich piatich rokoch, keď mu nejaké ministerstvo alebo súkromný subjekt ponúkne pozíciu hovorcu alebo riaditeľa PR/tlačového oddelenia. Prechod na druhú stranu rieky, ak sa to tak dá povedať, býva často obohatený takýmto vyjadrením: „V žurnalistike som dosiahol vrchol, idem preto skúsiť niečo nové.“ Paradoxom je, že túto, pre mňa pamätnú, vetu povedal redaktor najsledovanejšej súkromnej televízie. Mohol naozaj dosiahnuť v žurnalistike vrchol? Názor si urobte sami. Večne prezentovaný argument, že v slovenských pomeroch to tak je, lebo nám chýba jedna celá generácia novinárov, ktorí robili PR komunistickej strane Československa, už neobstojí. ČSFR a komunisti sú dvadsať rokov za nami. Za tento čas sa mohla u nás vybudovať slušná základňa profesionálnych novinárov. Výrobu však ovládajú buď novinárski amatéri, ktorým nie je novinárska etika ani žurnalistická profesia nijak známa, alebo práve tie staré kádre, ktoré pamätajú ešte ťažký chlebíček socialistických novinárov. Možno preto aj tá neutíchajúca náchylnosť Slovenskej televízie na manipuláciu zo strany vlády. Ak dosiahne novinár-redaktor svoj vrchol, mal by sa posunúť do zákulisnej výroby, kde by formoval tvár toho, čo kedysi tvoril ako rádový redaktor. Takto by sa určite posunula kvalita našej žurnalistiky vyššie a médiá, najmä audiovizuálne, by napredovali, menili svoj štandard k lepšiemu.

Skryť Vypnúť reklamu

Ďalšou kontroverznou otázkou v slovenskej žurnalistike je vzdelanie. Väčšina ľudí, ktorí pracujú v našich médiách má akékoľvek iné tituly len nie ten zo žurnalistiky. Argument, že to nie je potrebné, opäť u mňa osobne neobstojí. To, že to je potrebné, ukazuje aj množstvo prípadov porušenia novinárskej etiky a jej totálne ignorovanie. Nikdy nezabudnem, ako mi na prednáške na masmediálnej škole dvaja spolužiaci pracujúci v médiách a PR odvetví priam defenzívne zahlásili, že PR články sú v médiách úplne bežnou praxou a že ich neoznačovanie nie je porušením novinárskej etiky. Naozaj? A že novinárske vzdelanie nie je potrebné...

Skryť Vypnúť reklamu

Súhlasím s názorom, že výhodou novinára je politologické či ekonomické vzdelanie, alebo jednoducho znalosť odboru, v ktorom pracuje. A preto apelujem na ďalšiu stránku problému, ktorý sa objavuje najmä v televíznej žurnalistike. Slovenským novinárom chýba nasmerovanie na jednu oblasť. Názor, že novinár má byť flexibilný a vedieť vytvoriť reportáž zo všetkého je trochu zastaraný. Novinár by mal byť doma v domácej politike alebo v zahraničnej. Mal by sa orientovať buď na obrannú politiku alebo na ekonomické témy, robiť kultúru alebo šport. Nie všetko naraz. Aj zahraničnopolitickí novinári by sa mali sústrediť na jednu oblasť sveta. Pretože platí, že ak pravidelne sledujem jednu oblasť, rozumiem jej lepšie ako niekto, kto každý deň pracuje na inej téme. Ani ako divákovi mi neulahodí, keď redaktor súkromnej televízie jeden deň robí ceny potravín a druhý deň sa hlási zo summitu NATO. Tiež je nanajvýš úsmevné, keď sa človek zameraný na domácu politiku v spravodajskej televízii hlási z českých volieb, prípadne tlmočí silvestrovské nadšenie z bratislavských ulíc. Absolútny „top“ je aj prax v slovenských televíziách, najmä súkromných, že hlavné správy zásadne hlási človek s príjemným výzorom bez žurnalistickej praxe. Ešte lepšie, ak sa predtým venoval vrcholovému športu či modelingu. Ak sa pozrieme na vysielanie zahraničných televízií, uvidíme ľudí oveľa starších ako sú tí naši „moderátori“. Praxou nielen v BBC je, že hlavnú spravodajskú reláciu si musí novinár zaslúžiť dlhoročnou prácou redaktora - reportéra. Úsmev na tvári mi vyčarila formulka zo spomínanej knihy, že výzor televízneho reportéra vôbec nie je dôležitý. Naopak „môžete byť škaredý ako čert a pritom byť vynikajúcim televíznym novinárom.“ V našich končinách pri najmenšom na zamyslenie.

Skryť Vypnúť reklamu

Poslednou otázkou, ktorá mi vŕta v hlave je „prečo?“ Prečo je to u nás tak? Prečo sa do médií a najmä do televízií dostávajú ľudia nenovinári? Prečo majú tak málo znalostí, praxe a prečo tak rýchlo stúpajú do pozícií, na ktoré nemajú? Prečo je ich tvorba často stereotypná, nezaujímavá, neetická a neprofesionálna? Jednou z najjednoduchších odpovedí sú v našich pomeroch tak dobre známe PROTEKCIE. Mám známeho, známu, jej/jeho dcéru. Veď skúsi, veď sa naučí. Výsledkom je, že čítame neobjektívne správy, počúvame človeka, ktorý vie ledva artikulovať a pozeráme sa na človeka, ktorý nemá na prejav pred kamerou. Za nízkou kvalitou stoja najmä nízke očakávania a to celé tvorí nízky štandard. Ten spôsobuje aj častý jav „múdrych“ novinárov. Na slovo vzatých odborníkov, ktorí už vedia všetko. Ťažký omyl. Svet sa neustále mení, informácie sú každý deň nové a novinár musí ísť s dobou. Preto sa musí neustále učiť a rásť. Byť hladný po informáciách, mať cit pre detaily a hlavne nikdy neprestať chcieť vedieť viac. Nielen o svete a danej téme, ale aj o forme a prejave, ktorý treba pre kvalitný žurnalistický prejav neustále zdokonaľovať.

Toto zamyslenie nemá byť ani náhodou návodom ostrieľaného novinára, ktorým ani zďaleka nie som. Len osobným názorom a, možno príliš odvážnym, pohľadom človeka, ktorý súčasťou tej žurnalistiky je a nepozerá sa kriticky len na svojich kolegov, ale aj na seba. S malou dušičkou dúfam, že som súčasťou novej generácie novinárov, ktorí robia novinárčinu preto, lebo veria v informácie a pravdu. Nie preto, aby sa stali slávnymi pred kamerou, za mikrofónom či preto, aby dobre zarábali a stúpali do celebritných, prominentných výšin. Tam totiž miesto novinára nie je.

Alexandra Demetrianová

Alexandra Demetrianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Redaktorka zahraničného spravodajstva SRo, momentálne spravodajkyňa v Bangkoku. Zoznam autorových rubrík:  Z postrehovZ potuliek

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu