byť rodičom sa človek učí každý deň. osobne som príliš často vinná tým, že sa cítim byť vinná. vina je asi najčastejší vedľajší účinok rodičovstva! jedna známa mi prezradila, že sa cíti byť vinná voči deťom každý jeden deň. ja na tom pracujem; pocit viny je totižto totálne neosožný a zbytočný a nemám na to ani čas ani energiu. robím čo môžem, a ako najlepšie viem. raz, keď sa rozhodnem pre niečo, či je to už nechať zamestnanie a venovať sa rodine full time dva-tri roky alebo či nechať Alexovi zapnutý televízor o 10 minút dlhšie než sme určili pravidlá, kým sa venujem sebe, stojím si za tým. a už sa snažím k argumentu nevracať sa. nikto nie je perfektný a nikto to odo mnňa ani neočakáva.
nie som človek vybavený od prírody zvláštnou trpezlivosťou. (napríklad prezradím vám, že už ako dieťa som nerada pozerávala A je to! lebo som nemala na tých dvoch nešikovníkov dosť trpezlivosti!) takže milí bezdetní čitatelia, ak sa snažíte pracovať na sebe v tomto smere, deti sú rozhodne dôstojná výzva, to vám poviem! sú hlučné, neporiadne a veeeľmi náročné. síce sa mi stane, že stratím trpezlivosť, musím povedať, že objavujem na sebe, že som oveľa viac trpezlivá ako som si kedy bola myslela, že som schopná! rozhodne viac, ako som bola pred dvomi rokmi a keď táto stúpajúca tendencia bude takto naďalej pokračovať, tak zas situácia so mnou nie je až taká zlá a budem mať možnosť výkúpenia sa!
