Tunel

Srdce a rozum sa málokedy zjednotia,
U mňa nikdy snáď.
Srdce chce jedno, a rozum druhé mať.

Niekedy mám pocit, že sama pre seba si žijem
A myšlienky mám v tmavom, úzkom tuneli.
Prečo preboha do tvojho vniknúť museli?

Podľa mojich zákonov už nemám právo na lásku,
No podstata priestupku mi uniká.
Bojím sa však priznať, strhnúť masku.

Prečo zatváram sa niekom, kto mi najviac verí?
A do prachu hádžem kľúč od NAŠICH dverí?

Už nevidím budúcnosť, spadol z okuliarov rám.
Nariekať je márne, no desí ma predstava, že ostaneš sám!
Bojím sa a ničí ma žiaľ
Tie putá sú večné?
A súčasťou môjho vesmíru NAVŹDY SI SA STAL!