Len charizma lekárovi nestačí.

Privítala nás s úsmevom mladá lekárka, zjavne hrdá na to, aké povolanie si vybrala a v akej nemocnici je jej umožnené pracovať. Bola poslom správ, zlých aj dobrých. Nás čakala správa zlá. Avšak my sme ju privítali čiastočne s uspokojením, lebo lekárka nám mala čo ponúknuť. Okrem nádeje a jej optimistického výrazu tváre, to bola skrinka plná liekov, o ktorych nám porozprávala. Na stenách v ambulancii viseli plastické obrazy, ktoré nám názorne ukazovali postup liečby, ktorá otca čakala. Do rúk nám dala brožúrky a účinku chemoterapie a rádiológie. Na koniec nás ubezpečila,že nemocnica má jedno z najdokonalejších diagnostických zariadení, kde onkologicky chorí pacienti majú prednostné právo na použitie prístroja.Hneď na druhý deň mal byť otec hospitalizovaný.Na izbách sú televízory a ich oddelenie veľmi dbá o to, aby spolu ležali pacienti približne v rovnakom veku a s rovnakým stupňom postihnutia.
Nikdy nezabudnem na vetu,ktorú otec vtedy povedal : " Veď ja sa tu budem mať,ako na dovolenke. Tu musí byť radosť sa liečiť."
Otec boj s chorobou prehral. My pozostalí sme nemali nikdy pocit, že by sa na niečo pri jeho liečbe zabudlo, alebo, že by jeho liečba ostala stáť kvôli nefunkčnému prístroju. Do poslednej chvíle sa chodil prechádzať do krásne upraveného nemocničného parčíku, plného kvetov a maľovaných lavičiek. Zomrel bez bolesti v dôstojnom prostredí.
Rok 2005. Bývalá moderná nemocnica s najlepším diagnostickým zariadením na Slovensku.Onkológia.
Tentokrát som sedela v čakárni ja, a čakala som na výsledky, presne tak, ako pred dvadsiatimipiatimi rokmi, môj otec. Spomienky sa mi rýchlo vrátili a ja som začala hľadať aspoň niečo, čo ostalo z modernej nemocnice. Prvé čo ma zarazilo, bol pach krvi a spotených tiel, ktorý mnohonásobne prerazil vôňu dávnejšie umytej chodby. Darmo som hľadala umelé kvety v kvetináčoch. Po reproduktoroch, z ktorých sme kedysi s otcom počúvali rozhlas, ostali len drôty. Namiesto množstva žiaroviek, svietilo pár neónových lámp, ktoré už tiež mali svoju slávu dávno za sebou. Niektoré nesvietili vôbec a niektoré len blikali a hučali. Ktovie, ako na takéto blikajúcohučiace efekty zareaguje epyleptik. Krásne reprodukcie na stenách boli nahradené letákmi, v ktorých jednotlivé oddelenia nemocníc prosili o sponzorské dary. Na záchodoch neboli kľučky, svietila jediná žiarovka a umývadlá tam boli len ako módny doplnok. Niekto zrejme stihol ukradnúť všetky kohútiky. O toaletnom papieri,utierkach na ruky a plných smetných košoch sa asi ani neoplatí zmieňovať.
Vedľa mňa sedela mladá pacientka,vychudnutá,bledá,s tmavými kruhmi pod očami, bez vlasov a s plochým hrudníkom. Keď sa po troch mesiacoch od objavenia hrčky v prsníku podrobila mamografickému vyšetreniu, bolo už neskoro. Mohla si vyšetrenie zaplatiť a tak skôr diagnostikovať jej ochorenie, ale ona naň nemala vtedy peniaze. Odchádzala domov vo veľmi zlom psychickom stave.Počas jej pobytu v nemocnici, zomreli na jej izbe štyri staršie pacientky. Počas nočnej služby mala na oddelení službu, kvôli nedostatku financií, len jedna zdravotná sestra. Musela som uznať, že na oddelenie s dvadsiatimišiestimi pacientami, ktorí potrebujú mimo utíšenia bolesti ešte aj psychickú podporu, je jedna sestra žalostne málo.
Keď som vošla do ambulancie, privítala ma tá istá lekárka, čo pred rokmi, môjho otca. Charizma jej na tvári ostala, ale úsmev som už hľadala len veľmi ťažko. Nečudovala som sa tomu. Bola som svedkom jej telefonátu, ako sa márne snažila pretlačiť onkologicky chorú pacientku na vyštrenie magnetickou rezonanciou skôr, ako o pol roka.
Skrinka, ktorá bola niekedy naplnená liekmi, zívala prázdnotou. Kovová kartotéka, ktorá bola pred tým diskrétne oddelená kvetinovou stenou, tu teraz čnela, ako memento pre tých, čo ešte žijú. Na stenách boli reklamy na lieky plne hradené pacientami a na prípravky pre kulturistov.
Darmo môže aj tá najskvelejšia lekárka s úsmevom na tvári tvrdiť, že nemocnica je naša nádej. Mňa stav našej nemocnice o tom nepresvedčil. Ťažko sa môžem spoľahnúť na to, že dajú do kopy moje telo, keď nemocnica je už v rozpade a systém zdravotníctva k tomu pomaly ale isto, smeruje. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že nie sme ľudia, nie sme pacienti, ale sme len čísla v poisťovni. Mne pripadá, že ešte aj doklady v poisťovniach sú uložené v v dôstojnejšom prostredí, ako ľudia čakajúci na smrť. Sme čísla, ktorých existencia je závislá zas len na ďalších číslach, ktoré zhora určujú našu pozíciu dolu. Kým sme zdraví, číslo na hornej kope sa zvyšuje. Keď ochorieme, sme pre veľkú kopu škodnou.Dovoľujeme si odkrojiť z koláča, ktorý sme sami piekli.
Keď som odchádzala z ambulancie, všimla som si kvapkajúcu dažďovú vodu do plechového vedra na chodbe nemocnice. Ten zvuk pravidelných kvapiek mi pripomínal hodiny, ktoré akokeby odbíjli posledné sekundy existencie našeho zdravotníctva.
Keď som sa pozrela na metrovú trávu a zvyšky lavičiek v nemocničnom parku, bola som rada,že sa tohto môj otec nedožil. On aspoň zomrel ako človek.