V jednu chvíľu som nevedel, čo povedať skôr. Čo ho bude zaujímať najviac. Nevedel som na čo sa ho mám spýtať skôr. Obaja sme hľadali barličku, ako premôcť ten nános, ktorý sa vytvoril za tie dva roky. Predsa len, každý z nás žil iný život. Vytiahli sme fotky a spomínali, na spoločné zážitky, nové zážitky. Už to išlo.
Chcel ukázať Bratislavu, no a ja, ako správny Bratislavčan, som nevedel, čo mu ukázať. Vlastne ani Bratislavu nepoznám (áno už sa hanbím). Hrad to zachránil. Ukázal som mu výhľad na Petržalku, Staré mesto. No a potom na pivo (konečne). Ale nechcel české pivo – ani za svet. Tak ďalší problém. Nájsť slovenské pivo v BA, žiadna sranda. Nakoniec sa aj to podarilo. Večer sme sa presunuli do Machnáča. Dobrý podnik. Zoznámil som ho so svojim kamarátmi a ukázal, ako sa vieme baviť. Dlho sme nevydržali, lebo sme pili moc rýchlo (opäť sa hanbím).
V sobotu sme boli pozrieť vidiek. Ukázal som mu, ako sa býva na Južnom Slovensku (keďže tam bývajú rodičia). Potom samozrejme znovu do mesta. Tentokrát to bol už Irish Pub, karaoke, nech si aj zaspievame. Ja som spieval (aspoň som sa tak tváril), on nie (nič nové). Pilo sa ešte menej. Už nie sme najmladší (ako výhovorka to nie je zlé) a ceny v Irishi nie sú zrovna študentské.
Bol to pekný víkend. Jesenná Bratislava a starý známy. Chladné počasie a medzinárodné priateľstvo. Prežili sme toho spolu dosť.
Víkend bol ďalšia pekná strana do denníka nášho československého priateľstva.
