písanie na stroji nikdy poriadne neovládala. Vždy ma boleli prsty. Kedysi som v práci písavala na elektronickom, ale tam zas keď som silno ťukla, tak sa mi napísali aj 3-4 písmenká za sebou:-)
ja mám jeden extra starý doma v Krtíši pod policou. Už keď sme ho dostali, bol tak zaprášený, že to nešlo dole. Sestra chodila na strojopis, boli to pra ňu muky, ja som samouk, čo doteraz kuká na klávedy, keď píše:-) Odkedy ho zobral do parády synovec, tak je nepojazdný. Zaseknuté sú všetky písmenká a tie paličky, čo ich "privádzajú" k papieru, sa už nedokážu vrátiť na svoje miesto. Ale malý má z neho radosť:-)
okrem pocitacu 486ky - vtedy desne moderneho mala stroj znacky Zeta...........strasne som ho chcela zachovat, ked ho likvidovali, ale nedali mi ho, skoncil niekde v srote. Cest jeho pamiatke.
ma taky kufrikovy pisaci stroj po svojom starom otcovi, taky maly a tazky.. moj otec ovladal (mozno este ovlada) strojopis tak, ze pisal na stroji a pozeral sa inde, ked som bol maly a bol o neho v praci, cele hodiny som vydrzal klepotat do stroja a to sa dala paska prepinat z cervenej na ciernu... J.
aj ja mám jeden ukrytý na povale, je trochu väčší, už sa k nemu nevrátim, ale písala som na ňom "dôležité" práce a tak je spojený so spomienkami na prebdené noci, stres z prepisovania,...tak ako si napísala :-)))
my máme doma od starej remingtonky (na ktorej som po nociach klepala na radosť susedov preklady), cez klasický mechanický až po novší elektrický s displejom. Tri generácie, tri grácie...
vieš že sa mi stalo, že som v práci raz po obede tak silno zadriemala, že mi hlava skydla na klávesnicu písacieho stroja a mala som ju otlačenú na tvári? Ten telefón, čo ma zobudil, bol ako výstrel z dela:)
Tento