Načítavam, moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Slovo za slovom: dvadsaťsedem príbehov prekladateľov z čias režimu (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku


Hodnoť:   mínus indicator plus

znie to zaujimavo

ja som v ramci jednej studentskej prace skumala slovensky preklad Robinsona Crusoea z nejakych 50. rokov, lebo je to taky typicky protestantsky roman, kde sa spaja tvrda praca a viera v Boha. No a podozrenie co som mala predtym ako som vobec ten preklad otvorila, sa potvrdilo: velka vacsina odkazov na hocico nabozenske v preklade chyba, cize z toho Robinsona co je taky silne veriaci sa stava akysi socialisticky robotnik..
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

ja som

kedysi čítal aj Robinsona vydaného niekedy v 20. rokoch tuším spolkom sv. vojtecha alebo niečím podobným.
Okrem náboženských vecí, ktorých tam bolo požehnane (možno aj pridané) bola aj väčšina deja a koniec podstatne iný, ale zdá sa mi že scenzurovaný zase cirkvou. každá spoločnosť si presadzuje svoje hodnoty svojím spôsobom
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Škoda, že autorka pomerne vágne a i nepresne - nepripisujúc tomu dôležitosť - prelínavo uvádza pojem cenzúra a autocenzúra,
obzvlášť, ak hovorí o konkrétnej lokalizácii, krajine - teda o povojnovom Československu.
Kde bola "oficiálne" cenzúra zrušená roku 1968 (presnejšie, až 26. júna 1968).

A po akte vojenskej okupácie, po nástupe tzv. Normalizácie, psychologicky presnejšie - po tzv. previerkach roku 1970 na všetkých pracoviskách (čo možno otvorene nazvať "hromadným znásilnením"),
začala veľmi účinne fungovať tzv. autocenzúra.
Ako výraz hlbokého patologického strachu. Strachu o vlastnú základnú existenciu či existenciu svojej rodiny.
A tento patologický psychický proces (vulgárnejšie zvaný: dobrovoľná pred-posr*tosť),
nemal ničím a nikým obmedzené hranice. Mal voľnú pôsobnosť.
Lokajom dával bezhraničné možnosti sebarealizácie.
Vrátane, udávania...


Takže, aj keď autorka je ešte mladá,
ale, ak chce hovoriť o akejsi našej minulosti - nemala by sa vyhýbať aspoň minimálnemu popisu terénu, ihriska, arény či bojiska - kde sa okolnosti ňou spomínané, diali.
Kedy, a v akom kontexte.

To je, pre presné pohľady na našu minulosť - zásadné.
Presné, konkrétne kontexty. A presná a konkrétna faktografia.


Vetu:
"...lidé stále s potěšením vnímají a budou vnímat litery, tóny, tvary a bravy",
beriem s humorom.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Ja chápem, že mnohí nechápu.

Je to pochopiteľné.

Ale,
hovoriť o jednotlivostiach, nielenže sa dá donekonečna, ale - ak to nezasadíme do kontextu,
je to iba akási, síce pravdivá, ale len subjektívna parciálna spomienka. Parciálneho významu.
Už len uvedený fakt - oficiálneho zrušenia cenzúry, až v júni 1968,
vnímavým, ktorí ani nemuseli žiť tie časy, poskytne reálnu a pravdivú informáciu - o tom,
aby nepodliehali forsírovaným ilúziám o zázračnej slobode počas tzv. Pražskej jari.
A, aby triezvo (nie emocionálne) posudzovali dejiny.
Obzvlášť, s prihliadnutím na Slovensko.
Kde, ešte aj v máji 1968, na prvomájovej tribúne - pevne sídlil a mával Vasiľ Bilak.
Teda - akési nepresné, a skôr vysnívané predstavy o náhlej, prepuknutej slobode, po decembri 1967,
treba vnímať triezvo. Hlavne - po toľkých rokoch.

A neprijímať akési tézy,
že nám "slobodu dali", darovali nejakí politici či funkcionári strany.

Nič také.
Akú-takú slobodu si vyvzdorovali občania, navzdory politikom.
Politici, boli iba tí... čo na to všetko, iba ex post - museli nejako reagovať.

Toľko, ku iluzionistickým predstavám niektorých insitných pamätníkov,
skôr emocionálneho pôvodu,
ktorí buď nepoznajú, alebo nechcú poznať skutočnú realitu a fakticitu tej doby.

Obsah tzv. šesťdesiatych rokov, teda ten, ktorý môže byť inšpiráciou aj dnes,
ktorý prežíva - pochádzal z vôle občanov, z tvorivých prejavov jednotlivcov, čo sa s nasadenou východnou kazajkou nedokázali uzmieriť,
a posúvali hranice možného.

P.S.
Známy je výrok Škvoreckého z roku 1967: ...jak jsme se prolhali k pravdě.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Isté resumé:

Ku aktu legislatívneho zrušenia cenzúry došlo až 26. júna 1968.
To znamená - že cenzúra, ako náhubok na novinárov, bič na poddaných, teda mocenský "nástroj na ovládanie mysle" - neexistovala ani nie dva celé mesiace.
Keďže v noci 20. augusta t.r. došlo ku vojenskému obsadeniu Československa.
A, jednou z prvých podmienok, diktovaných okupačnou mocou, bolo (okrem iného) okamžité zavedenie cenzúry.

Ani tragický počin Jana Palacha, človeka, čo sa nedokázal zmieriť s dôsledkom brutálnej okupácie, s nastupujúcou zbabelosťou a defetizmom, znovuprepukajúcou malovernosťou,
s predstavou, že by sa mohol obnoviť odporný, všetkými už raz prežitý diktátorský režim zrodený z 50-tych rokov (vo všetkých jeho patologických formách a iracionálnych zvrátenostiach),
ani tento počin mladého muža - ktorý, akoby už naposledy - pred nastupujúcou dobou temna,
ešte raz prebudil deprimovaných občanov Československa, ktorí v stotisícoch zaplavili naše hlavné mesto Prahu,
aby aspoň mĺkvo, v pokore pred myšlienkou slobody, demonštrovali svoju vôľu, názor, vnútornú osobnú slobodu a národnú spolupatričnosť.

Čiže,
ani tento heroický čin - bez poznania historických faktov,
nemôže byť pre dnešného človeka pochopiteľný.
Tak, ako skúsenosť je nezdeliteľná.

P.S.
Pokiaľ nie sme schopní uchopenia skutočnosti v jej celku, vrátane jej podstatných jednotlivostí, ktoré majú symptomatickú povahu,
pohybujeme sa iba v náhodných, často podenkových poryvoch emócií, subjektívnej povahy.
A, ak sme nepostrehli - že procesy delenia, štiepenia, rozdrobovania - aké prebiehajú nielen v medzinárodnej reálpolitike,
ale hlavne - v mysliach ľudí, až po rozklad rodín,
aj v tzv. malých dejinách, v prehlbujúcej sa provincionalizácii,
že sme sa myslením, existenciálnym položením - stali "drobákmi", na dne čiehosi vrecka, už len akýmisi najmenšími, skoro bezvýznamnými jednotkami sústavy,
že práve tento (verím, že nie konečný) s t a v, je dôsledkom našej osobnej či občianskej malovernosti a zbabelosti,
ak sme toto - aspoň ako proces, roky prebiehajúci - nepostrehli,
iný osud si ani nezaslúžime.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Cenzúra a autocenzúra

C e n z ú r a, je mocenský nástroj, uplatňovaný už oddávna. Po stáročia.
Stačí si pozrieť dejiny tohto "nástroja" (miernejšieho ako gilotína) - prostredníctvom googlu.

Pre človeka, čo zažil jej "dokonalejšiu" sofistikovanú formu - kedy s t r a c h, dobrovoľne prijatý a osvojený, ktorý sa stal súčasťou vedomia jednotlivca, ako základný korelát jeho správania, sociálneho ale aj privátneho,
ktorý ho nielenže predurčoval, definoval, ale aj utváral. Keďže, on sám, aj bez akejkoľvek požiadavky zo strany moci - dobrovoľne slúžil, a posluhoval. Podkladal sa...
Dokonca - keďže v servilnosti bola konkurencia - v podkladaní sa moci súťažil.

Takže, o d l i š o v a ť (tradičnú) cenzúru od tzv. autocenzúry, akú sme tu v Československu zažili,
je nevyhnutné.

Keďže, pri spätnom pohľade na tradičnú cenzúru - z aspektu človeka, čo poznal autocenzúru (na Slovensku obzvlášť),
sa javí tradičná cenzúra, ako "férový" nástroj.
Keďže poskytovala občanom jasný, pravdivý obraz o skutočnosti, v ktorej žijú.

Na rozdiel od a u t o c e n z ú r y - ktorá je už na zemi uskutočneným, realizovaným Orwellovským plánom,
keďže, ako rakovina - prenikla priamo do ľudského mozgu.
Stala sa jeho súčasťou. Ovládla ho.
Tvoriac svet, ktorý už sám od seba, priam mechanicky funguje v prospech zvrhlej idey.
Akási odľudštená mašina. Stroj v samopohybe.

.

Tak, ako zanikli súboje cti, duely,
ako zanikla mužská česť,
honor - opodstatnený činmi, občas i šľachetnými,
a všetko sa dnes rieši podvodom, zradou a falšom,
tak zanikla aj schopnosť triezvo, s odstupom a objektívne vnímať skutočnosť, ktorá nás obklopuje.

Akoby už všetko bolo všetkým jedno.
A nič nestálo za zápas.
Za obhajobu najzákladnejších hodnôt.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Ja chápem, že mnohí nechápu.

Je to pochopiteľné.

A preto som sa to snažil uchopiť.
Aj keď proti vôli väčšiny miestnych (jednookých) mysliteľov.
Ktorým asi kazím zábavu.

Rád by som bol, ak by moje bezvýznamné táranie, autorka článku nevnímala kontradikticky,
ako útok na ňu,
ale - tak ako je to v civilizovaných krajinách zvykom - ako čísi paralelný, doplňujúci (možno aj podporný) názor.
Veď je na nej aj čosi pekné.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Cenzúra a autocenzúra funguje aj dnes.

Kto by si myslel opak, nech sa pozrie na osud prekladateľa, ktorý pred pár rokmi (uprostred hlbokej demokracie) preložil Turnerove denníky.

Alebo na osud novinárov zo Zmeny. Stačí nálepka nepriateľa režimu a daný človek je nadosmrti na čiernej listine.
 


Prihláste sa

(?)
 


Ďalšie možnosti
Zoznam diskusií

Registrácia
Zabudnuté heslo
Kódex diskutujúceho

Najčítanejšie na SME