Sobota, 17. február, 2018 | Meniny má Miloslava

Načítavam, moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Jazyky juhovýchodnej a východnej Ázie (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku


Hodnoť:   mínus indicator plus

Môžem sa opýtať ?

Ktorý jazyk z týchto troch je najťažší : čínština, japončina alebo arabčina ? Chcela by som jeden začať študovať, čo myslíš ? Ďakujem za odpoveď.
Ingrid
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Dobrý deň,

dobrá otázka. Každý z nich je poriadna záťaž. Teda, o arabčine viem len od priateľov-kolegov, ale uznávam, že aj ona je náročná, hlavne kvôli nedokonalému zaznamenávaniu samohlások v písme, a kvôli absolútne nepravidelnému tvoreniu množného čísla. Čínština používa možno dvojnásobne viac znakov ako japončina, na druhej strane však každý čínsky znak vyjadruje v čínštine v zásade jedno slovo (prípadne, veľmi výnimočne, dve - etymologicky spriaznená dvojica slov), takže tie znaky sú jednoznačnejšie než v japončine, kde každý znak zastupuje niekoľko slov naraz - slová spriaznené významom a zapisované tým istým znakom. Preto v čínštine sa k jednému znaku naučíte v prevažnej väčšine jedno slovo, kým v japončine minimálne dve (sinojaponské a japonské), ale väčšinou aj päť ba desať. A kombinácie znakov v zloežených slovách sú nevyspytateľné a náročné na zapamätanie. Ale zasa, japončina je pre nás ľahšie vysloviteľná (okrem toho n´, s ktorým má problém väčšina ľudí). Výslovnosť čínštiny je značne náročná. Takže... si vyberte... Mám však pocit, že japončina je predsa len najťažšia, pokiaľ sa berie jazyk aj po jeho písanej stránke.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Ale ešte by som dodal,

že taká klasická gréčtina či sanskrt sú tieľ poriadne pálky...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Ďakujem za odpoveď,

láka ma japončina, pretože to sú ľudia, ktorí myslia úplne inak ako zvyšok sveta. Práve dnes som dcére vysvetľovala, ako to bolo s podpísaním mieru v Japonsku, ktorým sa ukončila 2. svetová vojna, akú odvahu preukázal vtedajši cisár, ktorý sa rozhodol ísť proti japonským generálom, ktorí chceli radšej dôstojne umrieť v boji, ako porušiť rôzne tabu...Cisár sa nesmie fotografovať, nesmiete sa ho nič pýtať...Keď vošiel do miestnosti, kde na neho čakal americký vojenský najvyšší diplomat.. Japonský cisár vykázal všetkých za dvere a porozprávali sa bez svedkov...Toto bolo vo vtedajšej dobe absolútna diplomatická drzosť, aj preto je pre mňa tento národ inšpirujúci. Videla som o tom film.
Nick malkontent si ma pomýli, myslel si, že komunikuje s kurtizánou, to rozhodne nie som. Byť verná mužovi, ktorého milujete a ktorý sa ocitol na opačnom brehu kontrapozície ...takmer 10 rokov, to dokáže žena s menom JAPAN : )
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Áno,

je to naozaj zaujímavý zážitok a životná skúsenosť, zažiť Japoncov. Čo sa týka členov cisárskeho rodu, tak v súčasnosti sú v prejavoch na verejnosť veľmi civilní až pokorní, keď som prvýkrát v jap. televízii počul hovoriť súč. cisára, nechcelo sa mi veriť, aký je milý, príjemný a prívetivý. A keď som jeho dcéru zažil osobne, dojem bol rovnaký. To ma priviedlo aj k tomu, že som sa začal viac zaujímať o tom, čo sa v Japonsku povráva o Hirohitovi. Vraj za dianie vo vojne nemohol. Druhá vec je, či mohol vôbec nejako zakročiť alebo vyjadriť protest... ktovie. Dokonca som počul názory, že bol kresťan. Sú to všetko zaujímavé veci...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Japonci sú

servilne slušní, uniformovane... Nedajú najavo pravé pocity. Je to dôsledok aj filozofie ZEN, mali tých najtvrdších mistrov v zenových kláštoroch. Hirohito je zaujímavá postavička v histórii Japan, taký drobný muž, tenký, naozaj veľmi slušný a vzdelaný. Porušiť protokol bolo v tej dobe nonsens a on to, s prstom v nose, urobil. Prečo ? Každý múdry človek nerieši veci z pohľadu súčasnosti, ale zamýšľa sa ...Aké dôsledky budú mať dané rozhodnutia v budúcnosti, pre ďalšiu generáciu. Preto na Slovensku, ani vo svete nevidím žiadneho múdreho politika, vizionára, bijú sa len cirkvi, Merkel je dcérou evanjelického farára a milujem moc a peniaze, Holland je malý na to, aby sa stal osobnosťou, každému niečo chýba ... Sľubná bola politiká kariéra pani Hillary Clinton / skratka HILTON /, ale prišli do toho iné veci. That´s life. Obama hrá najradšej v Bielom dome basketbal : -) a ... Éra mužov menom Whiteman je dávno preč. Alebo aj Moravia, Orwell, či Hemingway, Bunuel a pod.Toto boli diplomati, vojenskí spravodajcovia a odvážni muži činu...Politika je vec hry na mačku a myš, tí dobrí, najlepší, sú ukrytí ... Možno sa mýlim, som len obyčajná žena, ale aktívne sa vzdelávam celý život...Minule som dcére vysvetľovala, kto to bol madam Montesori a mala som dobrý pocit, že to viem ...Dávam jej jednoduché aj zložitejšie zenové cvičenia a počína si veľmi dobre a pripravujem ju na diplomatickú kariéru, náš život je špecifický a nesmierne odvážny...Nový model slobodnej lásky 21. storočia.
Ingrid Herichová Skubanová
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Japonci nie sú

servilne slušní ani uniformovaní. To sa zdá len nám z nášho pohľadu. Ešte pred sto rokmi aj nás v Európe spájali spoločné normy, spoločné kódy správania, ktoré sa považovalo za "normu". Dnes je západ rozvrstvený na množstvo spoločenských kódov, každá skupina ich má iné a medzi týmito skupinami je navzájom napätie, ba takmer nenávisť. To je slabosťou Západu. Už len tá takmer nepreniknuteľná hranica, ktorá tu je medzi "mládežou" a "dospelými"! To je podľa mňa choroba dnešného Západu, choroba, kvôli ktorej možno Západ aj zakape, pretože nebudeme dosť zomknutou a silnou spoločnosťou, aby sme vzdorovali invazívnemu islámu... Ale späť k Japoncom: oni ešte majú spoločné spoločenské pravidlá, spoločenskú normu, ktorá umožňuje, že každý v spoločnosti viac-menej vie, ako sa má správať, ako má reagovať - proste má dodržiavať všeobecnú úroveň zdvorilosti. Pravidlá život uľahčujú, nie obmedzujú, ako sa to berie tu na Západe, kde za "slobodu" sa berie právo na osobnú rozháranosť a vzťahovú bezohľadnosť. Preto je Japonsko oveľa pevnejšou, a povedal by som aj zdravšou spoločnosťou než Západ. Múdrosť je v tom, skĺbiť to dobré z minulosti so zmyslom pre nové a budúce. Ale my na Západe sa upriamujeme len na to nové a budúce. A to je neisté, pričom to staré dobré je isté, je to základ, na ktorom sa dá stavať... V súčasnom svete vidím Japonsko ako jednu z mála "oáz pevnosti", kde možno je ešte nádej nejakého zdravého rozvoja. Nám tu na Západe hrozí rozpad spoločnosti, alebo prevalcovanie islámistami (nie muslimami, to je rozdiel, aby ste ma správne chápali). Japonsko bude možno jediné, ktoré sa tomu bude vedieť ubrániť.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Ahoj,

ďakujem za peknú diskusiu k danej téme. Je dobré skĺbiť staré s novým, hovorí sa, že iba šediny poznajú pravú múdrosť. Ale v súčasnosti sú starí ľudia aj veľmi chorí, aj tí mladší, podľahnú tlaku života, tí, ktorí majú jemnejšiu nervovú sústavu...A sú požieraní tými silnejšími a bezohľadnejšími, to je zrejme všade vo svete. Trochu sledujem kanál Viasat histtory, minule tam šiel pekný dokument o západnom Japonsku... Od Ósaky, cez Kjóto až po sever na ostrov Honšú...Čo sa mne páči na Japoncoch je to, že keď jeden pestoval zelený čaj ,bol tomu oddaný a mal na to svoju malú spracovateľskú továreň rodinného typu najvyššej kvality, čisto na prírodnej báze. Keď sa ďalší venoval farbeniu plátna indigom, ktoré sa vyskytovalo v danej oblasti, bol tomu oddaný a výsledkom boli krásne * prírodné kimoná*, keď boli v danej oblasti prírodné kúpele s horúcimi prameňmi, chodili do nich už zrána najmä domáci osadníci a tak priamo podporovali rozvoj cestovného ruchu.. Keď boli na ryžových poliach, pracovali tam...Toto rieši práve budhizmus, šintuizmus..Títo ľudia sú psychicky vyrovnaní. Ale máš pravdu, je tam určite ťažký život a Japonci sú súperiví, draví ...Tak je nastavený systém, ešte pred niekoľkými rokmi mali napríklad najvyšší počet detských samovrážd na svete, zlyhanie sa nepripúšťa...Vedia sa však brániť aj živelným katastrofám, majú svoje za sebou a čo sa mi páči, Hirošimu a Nagasaki komentujú starí ľudia, ktorí prežili...Sprevádzajú ľudí týmito živým pamätníkom svetovej hrôzy a napríklad ostal tam stáť dom, po výbuchu, ktorý staval český staviteľ. Ako jeden z mála v okolí vydržal a prežil...Japonci nevzdorujú. oni iba mechanicky zrejme nie sú schopní prijať niečo, čo je v rozpore s ich myslením a preto si ich vážim...
Ingrid Herichová Skubanová
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

? ? ?

Nerozumiem záverečnej poznámke, asi mojej mysli uniklo niečo z toho, čo som niekam napísal (tzv. efekt Fight Club).

Ale ako hovoria Japonci: Aký hito, taký Hirohito.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

treba rešpektovať aj slovenčinu

Problematika transkripcií, vžitých a domácich tvarov zahraničných (exotických) názvov má svoje neľahké zákutia, ale myslím si, že v nej treba tiež rešpektovať pravidlá/zásady/zvyklosti z hľadiska cieľového jazyka. Ukazujú nám to príklady, pre ktoré netreba chodiť tak ďaleko - sú z Európy. Dnes už napr. nikto pre Slovákov neprekrstí národy, ktorých názvy sú tu vžité a pritom sa úplne odlišujú od pôvodných, v prvom rade Nemcov a Rakúšanov. Darmo by prišiel nejaký germanista a vysvetľoval, aký bol vývoj toho, ako oni sami seba nazývajú; my už máme stáročiami vžité tradičné označovanie v našom jazyku. Takisto nebudeme meniť v našej komunikácii názvy miest ako Londýn, Paríž, Mníchov. Prečo by sme potom museli meniť Rangún na Jangún? S tým trochu súvisí aj otázka predlžovania samohlások. Zrejme je v slovenčine prirodzenejšie slovo Mjanmarsko ako Mjanmársko. Možno to nazvať aj komolením. Pokojne by som používal stále aj názov Barma, podľa vzoru situácie so slovom Holandsko - to sa tiež, doslovne vzaté, vzťahuje iba na istú centrálnu oblasť Dolných krajín - Nederlanden - Pays bas. (Názov Nizozemsko je rezervovaný skôr pre historické územie dnešného NL + BE). Holanďania, našťastie, neprotestujú. A aj európske názvy viacerých exotických krajín sú úplne mimo originál, napr. India, Čína, Kórea.

Ak sa nejakí exoti rozhodnú, že si premenujú krajinu, je to ich vec, my to môžeme zvážiť, ale nie sme nič povinní. Pamätáme sa na príklad Kambodže-Kampučie. Indovia si zasa želajú, aby z Bombaja bol všade Mumbai. Číňania v angličtine presadili namiesto Pekingu Beijing a pod.

Je pravda, že v prípade Ázie, najmä krajín s vlastným písmom, sa u nás často miešajú aj tri transkripcie - slovenská (česko-slovenská), anglická a prípadne nejaká ich domáca (občas aj politicky motivovaná). Ale taký už bude asi náš údel aspoň dovtedy, kým nevymrie naša generácia, tá, ktorá ešte čítala knihy a nezískava informácie výlučne cez stránky, kde dominuje angličtina.

K výslovnosti "wat": slovenčina, na rozdiel od angličtiny, nerozlišuje výslovnosť w a v, takže pokojne môže byť aj vat - Slovákovi tvar wat nepomáha, vysloví ho rovnako ako watt a kilowatt. Pomohol by tvar uat, ale takáto reforma by asi nemala šancu.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

V slovenčine W máme

aj keď nie ako fonému, len ako pozičnú variantu (alofónu) v slovách ako slivka, polievka, dievča (teda, v spisovnej výslovnosti, nie v "ofkančine").
Čo sa týka Holandska atď, to je skutočne komplikované. Holanďania hovorovo medzi sebou tiež povedia Holland (hoci striktne je Hollandom len takto zvané grófstvo), hoci inak svoju krajinu volajú skôr Nederland ("Dolnozem") a oficiálne Koninkrijk ter Nederlanden, tj. Kráľovstvo Dolnozemí (v pluráli). Slovenčina tieto rozdiely nemá šancu rozlíšiť, v takej češtine ešte rozlišujú medzi Nizozemskem tj. Holandskom a Nizozemím tj. historickými krajmi, kde sa hovorí nizozemskými nárečiami - Holandsko + belgické Flámsko...
A k zmene mien miest - nuž, aj u nás sa premenúvajú mestá. Zlín na Gottwaldov a späť na Zlín... a tiež v takých prípadoch asi máme snahu, aby sa súčasný názov rešpektoval aj v zahraničí...
Sú to zložité otázky, áno.
 


Prihláste sa

(?)
 


Ďalšie možnosti
Zoznam diskusií

Registrácia
Zabudnuté heslo
Kódex diskutujúceho

Najčítanejšie na SME