Načítavam, moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Spomienky na matku (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku

1 2 >

Hodnoť:   mínus indicator plus

Nezávidím

Až tak zlé som to ja nemal, ale spoznal som význam slova domáce násilie. Napr. na Vianoce som dostal výprask dáždnikom len preto, že som nešiel do kostola v novej bunde, ktorú som dostal od Ježiška, ale v kabáte, ktorý som predtým nosil už 2 roky. Ako školák som nechápal tie ďakovné básničky a pesničky o mamičkách, že či naozaj môže niekto k svojej matke cítiť to čo sa tam spieva.
Žiaľ, najdôležitejší človek vo vašom živote vám dokáže aj najviac ublížiť a nesie sa to s vami potom po celý život.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

haha

ja to iste ale opacne, mne sla iba ta matika a fyzika, matka chcela recitatorku, tanecnicu baletku, jej vychova bola facka zlava facka sprava spakruky. Jej naj pokryk "mare tvoje nahanam" a ine perly. Lenze ide byt stara a hlasi sa o starostlivost a deti su povinne sa starat. Ha ha poznas tu o troch grosoch, co mam vracat?
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Rozumiem Ti, Juraj,

aj Ťa chápem.
Ale už len tým, že si na ňu niekedy spomínaš, je taký malý dôkaz, že Ti chýba.
Raz sa ešte stretnete a možno sa porozprávate o tom, prečo bola k Tebe taká. Je to typický príklad ako by sa vychovávať nemalo. Úplne najhoršie je dieťaťu opakovať, že nič z neho nebude. Niekedy sa to môže aj splniť.
Som zvedavá, čo by Ti odpovedala dnes na otázku, keby si sa jej spýtal, či si to o Tebe ešte stále myslí.
Ja na Tvojom mieste by som ju išla pozrieť. Nič vyčítať, ani pripomínať, len tak na chvíľu sa staviť a spýtať sa ako sa má.
A s otcom sa stretávaš?
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

najhorsie co by mohol urobit,s tym tusim

kazdy pocita,aj moja neodarena mater opakuje, ze ved uz je to za nami, NIE NIE JE, ano chyba mu ale, nie ona ale MATKA
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Viem, že každý

si to musí odžiť sám a tak ako cíti. Rady si asi zbytočné. Napísala som, čo by som spravila ja na jeho mieste. Možno si to o sebe len myslím, neviem s istotou.
Možno aj Jurajova matka si teraz vyčíta aká bola. Ak si to vyčíta, mohla by aj ona mu aspoň napísať alebo zavolať, že ju dnes trápi.
Úplne najhoršie by bolo, keby po odchode matky tam, odkiaľ sa už nezvykne vrátiť, sa Juraj trápil a vyčítal si, že predsa len mohol sa ísť zmieriť. To by bolelo rovnako ako bolí to teraz.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Janka, pravdepodobne si takú matku nezažila. Moja možno bola ešte horšia, tvrdšia ako matka v článku. Na konci života povedala, že mala byť ešte prísenjšia. Čo dodať? Po 60-ke začínam chodiť s rovnejším chrbátom, zbavila som sa nákladu.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Mozno aj ano, germa,

mozno aj otca v este horsom vydani. Zazila som. Vôbec sa dnes uz k tomu nebudem vracat v diskusii k clanku niekoho iného. Z jedineho dovodu. Mama odisla pred vyse 31 rokmi, otec 9 rokov po nej.
Mama aj otec sa predtym nez odisli navzdy, zmenili v spravani sa ku mne.
Bola som velmi neprijemne dieta, ja som chrbat mala vzdy rovny, aj ked ma to stalo co stalo.
Uz sa mi fakt nechce o tom pisat, ale v den, ked som mala v rukach maturitne vysvecko, som od rodicov odisla. Mala som to naplanovane 2 roky dopredu. Nikto okrem mojho buduceho manzela nevedel, kam idem a kde som.
Málokedy diskutujem k niecomu, co nemam odzite. Bud sebou alebo sprostredkovane cez najblizsich ludi.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Juraj,

je dobré, že o tom dokážeš rozprávať, písať. Je čas zhodiť tento batoh ľútosti z chrbta, nevláčiť ho donekonečna so sebou, odpustiť sebe aj matke a pohnúť sa ďalej. Na to nie je potrebné klopať jej na dvere. Možno robila čo vedela, nikto ju nenaučil správať sa lepšie, z jej hľadiska robila všetko správne.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

aj Hitler a ostatní fašisti to v podstate mysleli v dobrom a tiež boli presvedčení, že robia správnu vec
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Chápem

poznámku. Ide o to, že odpustením človek pomáha v prvom rade sebe. Pocit krivdy, nespravodlivosti, ľútosti, ublíženia sa nedá nosiť donekonečna. Nakoniec z toho človek ochorie, v najlepšom prípade podmieni a hlboko poznačí svoj život v prítomnosti. Tým vkladá do rúk rodiča, ktorého nevidel celé roky, aj naďalej svoj život.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

žiaľ aj ja potvrdzujem, že nie všetky matky sú milujúce a nestanú sa ani milujúcimi starými matkami
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Choď za ňou a spýtaj sa ako sa má

Juraj, ja si myslím, že vzťahy sa vyvíjajú.Moja mama mala veľmi zlý vzťah s jej mamou, mojou babkou. Bola 4. dieťa a bola nechcená. Vraj ju bila drevom, aj popreklínala,čo si pamätám, stále sa hádali. Keď sa mama rozviedla a prišla k nej s 2 deťmi, tak ju vyhodila z domu...A vieš ako to skončilo? Mama jej odpustila, pomáhala a nakoniec ju aj dochovala.
Vzťah k rodičovi má vplyv aj na hľadanie si partnera.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Článok je napísaný ťažkopádne, ale oceňujem myšlienky a odvahu autora písať o týchto problémoch. Málokto prerazí zaužívané klišé a obyčajné iracionálne kecy o milujúcej a milovanej matke, o vďačnosti (???) za "dar života", obete, starostlivosti a podobné sprofanované kydy.

Som dosť prekvapený z reakcií diskutérov, ktorí autora pochopili.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

no vidíš,

nie si v tom sám.... je to síce smutné, ale poradil si si a život si zariadil podľa seba. Ja som tiež zažila v detstve málo lásky, o to viac som sa snažila dať jej svojim deťom..... ale vysporiadaj sa s tým, uprac si to v hlave, kým si neupraceš vzťahy s rodičmi, nebudeš spokojný ani v živote. Netvrdím, že máš odpustiť, to sa asi nedá, ale vyrovnaj sa s tým a ber to ako fakt ,urob za tým čiaru.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

myslim si,

ze kym neodpusti, neuprace si to ani v hlave, zabudnut sa neda, aj ked casom aj to pride, cas otupi ale tym, ze tej zene odpusti, odide opravneny pocit hnevu, krivdy a lutosti, ktory si clovek tak nejako pestuje, ani o tom nevie
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

neviem lady, ci to musi byt zrovna odpustenie. odpustit, je velky krok smerom k akceptacii. a to naozaj neviem, ci mame vsetci realne schopnost velke krivdy, velku bolest zneutralizovat. zabudnut, alebo prepolovat. a to je jedno, ci ide o krivdu, umrtie, bolest alebo stratu lasky. nie kazdemu a nie vzdy cas zahladi brazdy, ktore velke emocie zanechali. zabudnut, znamena casto v realite len zamiest pod koberec, kde to buble dalej a moze bud raz explodovat, alebo sa premenit na ine zlo. vtedy vidim skor uprimnejsie, najist cestu ako sa naucit zit s nestatickym status quo. bolestou, ktoru nevieme zmenit. priznat, ze je. mat ju po boku ale tak, aby nas neopantala, aby neprebrala nadvladu. asi umorna cesta, ale aspon ma clovek opraty vo vlastnych rukach. a aj to je casto heroicky vykon, aby sa to vobec podarilo...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

gwen, ja nie som psycholog, mozem len z vlastnej skusenosti ci blizkeho okolia a tiez mi to tak rozum vravi, odpustit je vlastne prijat, prijat to, co sa mi stalo, dialo a vyrovnat sa s tym, nemyslim, ze teraz niekto nakluse k svojej matke a teatralne povie odpustam ti ;) odpustit v sebe prinasa ulavu, v ziadnom pripade nie akceptaciu takeho spravania, odpustit neznamena zabudnut ale cas naozaj otupi rany aj ked sramy na dusi zostanu ;)
kazdy si nesieme "nasledky" vychovy po cely zivot, casto z jedneho extremu, ktory sme odmietali u svojich rodicov prechadzame do opacneho extremu
ludia robia chybu, ale mozno len ako pises, nie su schopni, zbavit sa krivd minulosti a vtedy to bublanie v sebe, sebalutost, aj ked opravnena, lenze podla mna im to brani ist dalej a nuti ich to prezivat tu bolest a hnev znova a znova, naco je to dobre? neublizuju tak nikomu iba samym sebe, nestacilo, ze to ublizovalo v detstve? pestovat v sebe hnev a nenavist je podla mna najkratsia cesta k chorobam, dusevnym aj fyzickym
moj nazor je, pokusit sa toho, trebars aj s pomocou psychologa zbavit, uzavriet tu kapitolu a ist dalej, od urciteho veku mame zivot vo svojich rukach, sami urcujeme ako budeme zit a ci sa chceme vrtat v minulosti alebo si povedat to bolo a nemohol som to zmenit, ale je to za mnou, teraz chcem byt happy, je to vecou rozhodnutia a to zacina pochopenim a odpustenim, tak si to myslim, zivot tak rychlo utecie ...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Na sto percent súhlasím

Už som napísala vyššie, kým som sa dostala k tvojmu príspevku. Vyriešiť to v sebe môže človek iba odpustením, iná cesta neexistuje. Všetko ostatné sú iba sebaklamy. Odpustenie neznamená, že s takým správaním súhlasíme. Prijatie je prvý krok na ceste k uzdraveniu, ak sa nechceme ocitnúť v situácii, že sa raz budeme svojim deťom správať rovnako.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

osobne si myslim, ze konkretne detstvo a co sa v nom stalo, sa uzavriet nikdy neda. to je ta cast zivota, ktora nas spoluvytvarala, ktora nam dala s jeho aktermi pecat na cely zivot. to nie je neopatovana prva laska alebo rozpadnute manzelstvo, ktore sa istotne rochodit daju.

si myslim, ze su rany, ktore jednoducho nehoja. znicit niekomu detstvo je preto tak dizastrozne, lebo negativne modifikujeme niekoho v jeho vyvojovej, teda nejzranitelnejsej faze. je len malo velmi dramatickych zasahov neskor v zivote, ktore maju taku intenzitu a dopad ako to, co sa udeje v detstve.

nemyslim si, ze vsetko sa da ukocirovat rozumne do neutralu, uzavriet kapitolu a ist dalej. su proste zasahy, ktore zostanu ranou. preto som napisala, ze vtedy je najschodnejsie naucit sa s nou zit ako priznanou a nahojacou. to nie je pestovanie hnevu alebo nenavisti. su rany, ktore zostavaju, aj ked sa uz ziaden hnev ci nenavist nepocituje. akter moze byt davo prec, niekedy si nan clovek nemusi ani uz spomenut a cez to vsetko sa pasuje s tym, co sposobil.

ako dospeli mame tu kompetenciu narabat so svoji zivotom a uzatvorit uzatvoritelne. ale nie vsetko sa riesit da. a pozadovat od niekoho aby "odpustil" (podla mna naozaj aj zly vyraz_ juls savba: 2. nemať za zlé, nehnevať sa, prepáčiť), moze byt nad realne moznosti. viem, ze do beznadeje a depresie vie dohnat aj fakt, ked sa snazi uzavriet nieco, co vnutorne uzavriet nejde. tlak, ze ma odpustit, uzavriet vie byt destruktivnejsi nez priznanie reality, akokolvek je tazka.

vtedy treba bolest jednoducho akceptovat, ze to zostane latentna a podla okolnosti byt pripraveny na to, ze vyplava obcas na povrch. miesto toho, aby sa clovek zakazdym potom umaral, ze vsak uzavrel a je to tu zase, tak je pripraveny demonom celit... podla mna, to je velmi uvedomele a hlavne velmi tazke, ale niekedy najlepsie riesenie. to bola moja pointa. myslim, ze germa to napisala zrozumitelnejsie.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Ida, ja ani neviem, či by som to, čo sa s dospelým dieťaťom deje, nazvala pokusom o odpustenie. V mojom prípade som sa snažila matku pochopiť prečo tak konala, prečo bola tvrdá, prísna (medzi sebou sme ju so sestrou volali gestapáčka). Snažila som sa rozpitvať jej život (nebol ľahký, ale to nebol ani život jej matky, ten bol oveľa horší), porovnať ho so životom jej matky, bratov a sestier, hľadať príčiny, prečo traja súrodenci boli prísni, tvrdí, bez náznaku lásky k deťom a ich dvaja ďalší mali lásky na rozdávanie. Ich mama bola láska sama o sebe, našťastie bývala s nami a suplovala to, čo sa nám od matky nedostalo a ešte sme mali otca.
Doteraz som na to neprišla. Niekedy sa ju snažím ospravedliť tým, že prišla o dve deti a nechcela sa na nás citovo naviazať a tak bola prísna....Netuším. Najhoršie je, že keď človek nedostane lásku od matky, ani netuší, že také niečo môže existovať. Moja svokra mi ukázala, že áno, za čo jej veľká vďaka.
A snažila som sa aj ja dať deťom veľa lásky, aj keď asi tiež nie nejako okato, ale oni pochopili a máme spolu veľmi krásny, priateľský vzťah.
Mamu som v ťažkom stave 6 rokov opatrovala, stala sa z nej trochu milšia osoba, ktorá si však v mojom dome neodpustila komandovanie a robila to do konca jej pobytu u nás. Zvláštny človek. Doteraz som je nedokázala pochopiť. Asi som zamietla všetko zlé pod koberec, alebo uzavrela do šuplíka, ktorý už nikdy nebudem chcieť otvoriť. O odpustení nerozmýšľam. Odpustiť môžeš, ak ti niekto raz ublíži, ale odpustiť matke, že nebola dobrou matkou - dá sa to? Keď vieš, že ona si myslela a bola presvedčená, že robí to najlepšie?
 

1 2 >

Prihláste sa

(?)
 


Ďalšie možnosti
Zoznam diskusií

Registrácia
Zabudnuté heslo
Kódex diskutujúceho

Najčítanejšie na SME