Sobota, 18. november, 2017 | Meniny má Eugen

Načítavam, moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Keď brat vášho brata nie je váš brat a iné zvláštnosti Ameriky (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku

1 2 >

Hodnoť:   mínus indicator plus

z tvojho rozprávania

som talian, hoci možno s gréckymi koreňmi
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Inu - každý národ má

svoje zvláštnosti či zvyky. Musím priznať,že tento Váš objav ma prekvapil. Ale nakoniec - mám taký dojem,že ak si dáte talianske špagety /ja sa im vyhýbam/,tak vidličku ktorou "točíte" držíte v pravej ruke /asi/.
Ale mám skúsenosť,že takéto "úlety" existujú aj inde. Bol som ako stredoškolák v roku 1967 na prázdninovej praxi v bývalom NDR na podobnej škole. Stravovali nás na internáte. Prvý šok - pri raňajkách - bol chlieb a máslo.Ale máslo nebolo natreté na chlieb. Šok bol ani nie v tom ,že to maslo nebolo natreté,ale v tom,že ten chlieb sme nesmeli zobrať do ruky. Ako teda ? Chlieb si na tanieri pridržíte vidličkou a nožom rozotriete maslo. Potom si z toho normálne s príborom odkrojíte a vidličkami dáte do úst. Na prvý krát to bol šok,ale o dva dni sme už to už všetci v pohode zvládali. Od vtedy som hovoril že viem aj po nemecky jesť !
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

meh

Pekny clanok.
Zial mam podozrenie ohladom uprimnosti pri chaleni tvojho sposobu stolovania.
Americania su vo vseobecnosti velmi zdvorili, mili, prijemni ludia a nebudu ta dusit pre tvoju "nevychovanost". (nehovorim o NYC).
Sposob stolovania v USA je iny ako ten v europe. Americania sa ucia stolovat tak ako si to videla. Tak je to u nich spravne a tak sa treba pri stole spravat, ak chces ukazat ze si slusne vychovana.
So zrucnostou to nema vobec nic spolocne.

http://www.slate.com/articles/...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

:)
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

3/3

My big fat greek wedding & How I met your family & Muj bracha ma prima brachu & Bracha za vsechny penize & Tri gastanove kone - tento posledny by sa dal volne parafrazovat na exmanzelovu taliansku mamu - 1. bol Grek, 2. bol Ir, 3. bol Sved.
Dobre, pacilo sa :)
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Vidím, že

si zamerikanizovaná :
matka môjho manžela?
Na SVK stačí napísať svokra
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Alebo "nebolo od neho počuť"? Myslel som, že nebolo o ňom počuť.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

tak

ja jem po americky. Neviem preco, ani kedy som na tento sposob stolovania presla. Naucila som sa pouzivat pribor normalne, teda po slovensky, ale teraz uz jem po americky :) Moj chlap, Talian, zas drzi nozik v pravej a vidlicku v lavej ruke.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Báječné je,

jak se všechny ty původně evropské kultury v rodině během relativně krátké doby přetavily a slily, když se rodina sešla u nejameričtějšího svátku u turkey + pumpkin pie...
Tolik vlivů, přesto jedna rodina.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

To je úžasné, ako ste pochopili a zhrnuli podstatu článku, aj som to pôvodne plánovala dať do záveru, ale akosi sa to tam nezmestilo :-) , tak som rada, že je to aj bez "polopatistického" vysvetľovania jasné
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Milá pani autorka.
Nič nebolo potrebné do záveru dávať.
(Aj keď v krajine zvanej Slovensko - podobne ako miestny humor je často hlúpo polopatistický, keďže akoby predpokladal, že je kázaný mentálne zanedbaným), - článok je skvelý.

Kedysi existovalo čosi - ako p o i n t a (aj sa to čítalo: poenta, fr. / nie ako dnes,
v "čase supéer": pointa), a tá - sama z textu vyplýva.
(Podobne, ako vyznenie dobrého vtipu - vo Vašej / našej hlave.)

A, verte mi, že ľudia ľudskí a kultivovaní - tú pointu (po prečítaní Vášho textu) pochopili, vyvstala im v hlave,
presne tak - ako ste ju zamýšľali.

Držím Vám palce.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Thank you, Mr. Keaton :-) Pleasure to hear from you again.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Ovoce stromů pekelních jíme

Milá pani autorka,
Vy ste ešte mladá žena, a tak (chvalabohu) ešte neviete, resp. nezaoberáte sa asociatívnym myslením (poväčšine mužského myslenia ľudí nie najmladších) naprieč storočiami.
Vnímajúc - v danom prítomnom momente - všetko doterajšie, nie ako postupný, lineárny proces odkiaľsi - kamsi, v akomsi opojení fiktívnou ilúziou pokroku,
ale - vidiac všetko ako javy, stále prítomné. Keďže - v skúsenostiach Európy, a Slovenska nevynímajúc, ide o opakujúce sa... často kruté zlyhania.

Istý zákon, síce nepísaný, ale v reálnom živote platný, žiaľ, funguje.
Na Slovensku obzvlášť.

Aby som bol konkrétny.
Už čoskoro po poslednej vojne, prvé procesy, ktoré odsúdili na smrť kohosi - boli s reálnymi, autentickými partizánskymi veliteľmi.
(Boli komusi - kto determinuje naše osudy svojou "prolhaností" - nepohodlní. Keďže, ako mnohokrát potom, lokálni chameleóni, už boli vo svojom štádiu zakuklovania sa, pripravení na prevtelenie sa z gardistov na komunistov.)

Takéto mechanizmi, nemorálne technológie moci, sa tu u nás opakovali viackrát. Naposledy po roku 1989.

Prečo Vám to, milá dáma, hovorím.

Nuž, žijeme dnes vo veľmi absurdnej dobe. Absurdnej i v tom,
že... pred neveľa rokmi, človek uzrel v uliciach našich miest čosi, čo už dávno považoval za nadobro pochované. Riadne hlboko. A nadobro.
Myslím na reziduá fašizmu, ktoré akoby sa vyhrabali z hrobov, akési chodiace, pohybujúce sa prebudené múmie. Zombies.

A, spoločenstvo, v rukách novodobých hochštaplérov - ovládajúcich médiá,
vyše štvrťstoročie cielene ohlupované pokleslou a primitívnou zábavou, kde jediný jej účel je - nahrabať si (iba sebe) čo najviac - bez ohľadu na spoločenstvo, ako kultúrotvorný a životatvorný celok.

Plody tejto bezohľadnosti - sú už na stole.

Prečo som zaujal taký široký okruh?
Nuž, možno sa mýlim, ale - dokonca aj v takej komunistickej diktatúre, v akej sme povinne museli tráviť značnú časť svojích životov,
predsa len, síce postupne, ale... existovali aj kultúrotvorné médiá, ako napr. Kultúrny život, Literární noviny, Mladá tvorba, Orientace... (a množstvo iných, o kultiváciu pokúšajúcich sa časopisov. O filmovej tvorbe, výtvarnom umení či hudbe - nevraviac. Ktoré tvorili a podnecovali, okrem iného - aj asociatívne spoločné myslenie - postavené na slobode voľby. Tak nejak vzniká obec. Dialógom.)

A teraz, keďže som Vás asi unavil,
idem k veci:
V ére kapitalizmu, som, žiaľ, dosiahol maximálnu métu - pomocného robotníka, dokonca, ani nie riadneho.
Denne putujúceho po pracovných agentúrach, prosiaceho o akúkoľvek prácu.
(Snáď nemusím pripomínať, že sa to dialo v čase, kedy deti ŠTB-ákov nastupovali na svoje nebotyčné kariéry, do šéfovských pozícií, atď atď.)
Taký je svet. A ten slovenský obzvlášť.

Hovorím to iba preto (...i ten rozsiahlejší úvod),
že - človek ako Vy, s Vašimi (nenapíšem intelektuálnymi,
keďže v tejto proveniencii ešte kontinuálne - od vojnového štátu, cez diktatúru proletariátu - pevne a hlboko pretrváva nenávisť voči mysliacim ľuďom, a "intelektuál" - je tu stále nadávka),
teda človek ako Vy, s mentálnymi schopnosťami i talentom, by bol pre každého šéfredaktora (v pravom slovazmysle) objektom záujmu.

Keďže, v časoch (vždy iba krátkej) slobody, ak na nejakú chvíľu dostali šancu spravodliví a statoční ľudia,
vznikali síce malé, ale (pôv.) kolektívy, (dnes.) tímy - ľudí spriaznených nielen osudom, ale aj vnútornou osobnou slobodou.
Ľudí s talentom.
(To je to, čo sa neodpúšťa.)

Pointu Vám nevyzradím,
keďže to vyplýva. Je zrejmé...

P.S.
Vždy to platilo, napriek práve vládnucemu režimu,
že osobnosť (či ne-osobnosť) napr. šéfredaktora, priamo určovala charakter média.
Ho determinovala.
A... o ponovembrovej "správe" médií - skôr pochybujem.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Musím ešte dodať,
že viem, že ste dušou slobodná bytosť, a tak - akákoľvek pomýlená interpretácia môjho textu - žeby ste sa mali stať redaktorkou, to som nemyslel.
To je útrpné zamestnanie.
Plodiť, denne, vysúkať - čosi. Len aby čosi bolo.

Myslel som, že - na úrovni 21.storočia - vo svete bežné (i v susedných Čechách) praktiky,
že noviny netvoria iba a len ich zamestnanci,
ale - hlavne - externí spolupracovníci.
Zobrazujúci - inteligenciu a kultúru, či schopností šéfov.

Teda,
aby ste netvorili (pozoruhodnú) náplň Sme, iba ako povďačný laik. Iba z vďačnosti za priestor.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Kedysi som redaktorkou bola. V poslednom ročníku vysokej školy som sa zamestnala v Českej tlačovej kancelárii, pobočka Bratislava. Bolo nás tam 5 kolegov a bolo to veľmi fajn obdobie môjho života. Síce som vzhľadom na zameranie mojich štúdií bola definovaná ako ekonomická redaktorka, najviac ma bavilo písať skôr také spoločenské odľahčené témy (ktoré som písala najmä, keď na mňa vyšla víkendová služba). Spomínam si, že raz prišla na Slovensko exmanželka Silvestra Staloneho, ja som išla na tlačovku do Primaciálneho paláca a vznikol z toho nakoniec veľmi veselý článok, za ktorý som dostala pochvalu od najsamvyššieho vedenia v Prahe. Takže už vtedy sa vyprofiloval môj preferovaný skôr humoristický štýl.
Ale potom som sa neuvážene nechala zviesť vidinou veľkého vzrušujúceho sveta a prijala ponuku redaktora burzového spravodajstva priamo v Prahe, čo znelo veľmi lukratívne, ale nakoniec sa to ukázalo ako strašná nuda (aspoň teda pre mňa, aby som neurazila ľudí, ktorých to naozaj baví). Jeden deň som napísala článok "A dnes šel index nahoru" a na druhý deň skopírovala tú istú správu, iba zmenila slovo "nahoru" na "dolu".
V ČTK bolo veľmi fajn, aj moja pražská skúsenosť (ktorá nakoniec trvala 4 roky) bola veľmi dobrá, ale burzové spravodajstvo jednoducho nebolo pre mňa.
Nakoniec som začala prispievať do jedného zahraničného magazínu, ktorý vlastnil istý fajn Francúz (volal sa The Prague Tribune) a tam som dostala postupne šancu písať lifestylové články, hoci zo začiatku som pre nich písala najmä o slovenskej ekonomike.
Potom nasledovala moja americká skúsenosť a keď som sa vrátila na Slovensko prispievala som do Magazínu Business Slovakia (dnes už neexistuje, vlastne ani The Prague Tribune už nevydáva) a potom som písala rodičovské fejtóny pre časopis Maminka.
Po materskej som sa chcela opäť zamestnať (alebo aspoň prispievať) v nejakom médiu, ale to bolo krátko po ekonomickej kríze a kdekoľvek som napísala, ani len riadok som od nikoho nedostala. Ani len "ďakujeme, nemáme záujem". Raz som sa na toto sťažovala dentálnej hygieničke, ktorú som práve navštívila, ona sa tiež sťažovala, že jej syn má podobnú skúsenosť a ona mi potom o týždeň zavolala, či by som ju neučila angličtinu, lebo sa chystá odísť do Anglicka.
A tak som zavesila novinárske remeslo na klinec a stala sa lektorkou AJ.
Lenže písanie je v podstate nákaza a keď ju raz človek má, nedokáže si pomôcť a tak som rada, že som dostala priestor aspoň tu. Vlastne je to ideálne. Presne ako hovoríte. Napíšem si, čo chcem a kedy chcem a nikto mi do toho nekafre, leda tak nejakí čitatelia :-)
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Milá dáma,
veľmi Vám ďakujem za úprimnosť - akej sú schopní iba nezakomplexovaní ľudia.

A, takých... je veľmi málo.

Preto, aj preto - mám z Vás radosť.
(A, určite nie som sám.)

Ergo Vy určite nie.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Nuž, ja som si

zabrúsil pravú stranu vidličky a s nožom som tak úplne skončil
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Toto dokážu tí skutočne vynaliezaví ľudia, pripomína mi to môjho svokra :-)
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Nuž, popravde,

vynaliezavý som iba "akože"... na diskusných fórach... Pravda je diametrálne odlišná: používam iba nôž, nôž so špicatým hrotom, ktorý tým nahradí vidličku. Už na mňa nereagujte, lebo budem musieť napísať, že používam detský príbor, abo že jem rukami (to posledné je pravda)
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

B*že,
prečo mám rád inteligentné ženy.
 

1 2 >

Prihláste sa

(?)
 


Ďalšie možnosti
Zoznam diskusií

Registrácia
Zabudnuté heslo
Kódex diskutujúceho

Najčítanejšie na SME