Utorok, 22. august, 2017 | Meniny má Tichomír

Načítavam, moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Zosilnel môj strach zo staroby. (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku


Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Veľmi smutný, ale pekne napísaný článok! Takejto staroby sa obávam aj ja. Mám po sedemdesiatke, tak sa aj cítim, snažím sa to však prekonať a žiť naplno. Prijímam nové výzvy a snažím sa prekonať sám seba. Kým mi slúžia nohy, snažím sa čo najviac pohybovať, využívať bezplatné vlaky a autobusy za symbolické cestovné a zdolávať mnou doposiaľ nezdolané kopce a navštíviť doposiať nenavštívené miesta. Bojím sa tej staroby, keď už nebudem môcť chodiť!
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Viacere domovy dochodcov sme si presli, ked sme hladali ubytovanie pre tetu, o ktoru sme sa uz nevladali sami postarat. Tychto domovov je ozaj siroka skala. Od hrozy, ktoru popisuje autorka, po skoro az luxusne sukromne zariadenia. To, co popisuje autorka muselo byt relativne "lacne" zariadenie. Co samozrejme pre stareho cloveka aj tak znamena vela penazi, kedze dochodky su take, ake su. Jedina moznost pre nas, ktori bud nemame deti, alebo sa jednoducho chceme poistit pre pripad, ze sa do takehoto zariadenia dostaneme, je odlozit si nemalu ciastku penazi. Tetu sa nam nakoniec podarilo umiestnit do zariadenia, kde sme platili cca 500 eur mesacne. To bol skor nadstandard. Ratam, ze za zariadenie, ktore autorka popisuje sa plati okolo 300 eur mesacne. To len pre doplnenie informacii.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Tak, tak

treba zomrieť včas, najlepšie ešte pred dôchodkom, aby sme čo najmenej zaťažovali náš "sociálny "štát a vlastné deti, lebo starý človek je dnes len na obtiaž.

Preč sú časy, keď rodiny žili svorne vo viac-generačných domoch, kde deti od malička prijímali lásku svojich starých rodičov a následne sa dokázali všetci svorne aj o nich postarať.

Treba si užívať, pokiaľ to ide a keď to nepôjde tak v pravú chvíľu zomrieť. Škoda len, že ten život je nezbedník a takto nám to všetko vracia späť...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Aj dne by sa naslo vela

ludi ktori by vedeli a boli ochotni sa postarat o takychto pribuznych, keby nas (a)socialny stat nerobil vsetko proti tomu. MOoja sestra takto doopatrovala nasu mamu, ale len preto ze sla do dochodku este podla starych zakonov ako 56 rocna. Dnes by to uz nebolo mozne. A pritom by stacilo zmenit zakon, aby sa v takychto pripadoch udelila vynimka, aby ludia ktori sa takto staraju o pribuznych mali tieto roky zapocitane do dochodkoveho poistenia, a stat by im platil aspon minimalnu mzdu. Ano su to zvysene naklady, ale na druhej strane stat prispieva aj na domovy dochodcov, a ak by tam bolo menej ludi, usetrilo by sa zase tu. Samozrejme nie vsetci by to akceptovali, ale hlavne na vidieku kde tieto tradicie ako pises este funguju by to urcite mnohym velmi pomohlo.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Súhlasím, nie je to o vôli,

je to často o peniazoch a aj o tom, že pokiaľ budeme všetci pracovať do 65, tak nebudeme mať možnosť sa postarať ani o rodičov a ani deťom pomáhať s vnúčatami. V tom prípade to mal riešiť systém, lenže eurofondy, čo mohli trošku pomôcť sa rozkradli a rozpočet viac nedá. Áno dá sa čerpať eurofond na účel opatrovania, ale nesmie to byť tvoj príbuzný, čo je na smiech, každý keď mu je ťažko je najradšej doma so svojimi. A nie každý sa k tomu dostane... lebo... Opatrovaeľské príspevky z UPSVaR sú na smiech.
Starý človek je zväčša veľmi skromný, stačí mu málo, ale často nemá ani tú základnú starostlivosť.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Aj ja sa bojím staroby

Napisali ste to pekne Evka 😐 Mne minulý rok zomrela mama a posledný rok strávila v domove seniorov. Bol síce krásny, úplne nový, čistý, aj starostlivosť bola celkom dobrá. Platili sme 440,-€/mes., teda celkom fajn. Ale aj ja som sa zamyslela, čo je vlastne vyvrcholením života, k čomu dospejeme...? A to, či máte deti alebo nie, nie je rozhodujúce. Aj tak im nebudete chcieť byť na obtiaž alebo sa jednoducho budú musieť venovať svojmu životu a predpokladám, že budú musieť chodiť do práce (možno aj do sedemdesiatky) a nebudú mať priestor na starostlivosť o chorého a nevládneho rodiča. Fakt príjemná perspektíva do budúcnosti...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Neviem, čo dodať

Pracovné zásluhy nebývajú vyčíslené ani v dôchodkoch, ba v posledných rokoch je dôchodok, osobitne ženský, skôr otázkou lotérie: či sa narodila v r. 1955 alebo v r. 1956, či má len jedno dieťa alebo dve, je veľký rozdiel aj bez ohľadu na iné kvality a počet odpracovaných rokov. Hospice sú poslednou zastávkou pre tých, čo nevládzu spáchať samovraždu. Domovy dôchodcov sú možno o vlások prijateľnejšie. Minule mi sused rozprával o jednom, kde môžeš mať vlastnú izbičku s príslušenstvom, v podstate minibyt. Keď sa predá vlastný byt, dá sa to vraj celkom dobre utiahnuť. Za stratu súkromia v porovnaní so životom vo vlastnom je tu strava, lekár... Neviem, sama som stará, ale byť odkázaná denne takmer výlučne na spoločnosť starých ľudí sa mi zdá neúnosné. Príjemné zariadenie v tomto zmysle asi ani neexistuje. Milovať deti je ľahšie...
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

*** (príspevok porušil KÓDEX diskutujúceho)
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Evka,

je to naozaj otázka výberu zariadenia. Hospic je veĺmi dobrým riešením pre pacientov v terminálnom štádiu, ktorí potrebujú zdravotnícku opateru, ktorú doma neviete poskytnúť. Napríklad pre úplne imobilných pacietnov, ktorí denne potrebujú infúzie a denne potrebujú pichať morfínové injekcie. Prežívame práve takéto obdobie a nebyť hospicovej starostlivosti by sme to určite nezvládli. Hospic, kde máme príbuznú patrí reholi sestier Satmáriek - je to nová budova, pekne zariadená, pacienti sú na izbách po jednom a po dvoch - v priestranných izbách, opatera vynikajúca, nadštandardne ľudský prístup, duchovná služba, služba psychológa. Denne keď je pekne sa dá s celou posteľou vyjsť na dvor - pacient tak nemusí byť len v izbe, raz za týždeň sa dá s celou posteľou ísť do kaplnky v budove na sv. omšu - čo má pre Ťažko chorých Ľudí veľký význam. Paliatívna staroslivosť na takej úrovni, že ani pacient v ťažkom stave rakoviny necíti bolesť.
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Škoda, že cítite strach namiesto šťastia

Milá Eva, je mi ľúto, že ste mali takýto zážitok, ktorý potvrdil Váš strach, ktorý Vás sprevádza už od detstva. Je to niečo netypické a určite by stálo za to, aby ste si našli odpoveď prečo to tak je.
Čo sa týka starostlivosti o ľudí, nemyslím si, že je to v našom štáte ideálne, ale určite nie najhoršie. Chvála Bohu stále patríme k bohatším krajinám a máme ako taký sociálny systém. Môžeme využiť služby Miestneho úradu a získať pre svojho rodiča opatrovateľku. Tiež si kúpiť službu od firmy, ktoré takéto služby poskytuje a dopriať svojmu rodičovi, čo najdlhší čas. Samozrejme ideálne je, ak sa vieme o neho postarať sami. Častokrát je to len o tom koľko času, či peňazí, ktoré by sme zarobili vieme obetovať. A ako už písali niektorí zariadenia sú rôzne a mám dobré skúsenosti, dá sa vybrať. Poznám veľa starých ľudí, s ktorými sa modlím v domove a sú šťastní. Mnohí z nich by nám mohli dávať lekcie ako s pokojom zvládať rôzne životné situácie. Keďže sú to veriaci ľudia vidím priamo v ich živote starostlivosť Márie Matky, Kráľovnej posvätného Ruženca. Z toho, čo som objavila počas môjho bádania, práve modlitba sv. Ruženca je najúčinnejší návyk pokoja a šťastia. Chcete otestovať? Ťažko bolo pre mňa sa ju naučiť, tak som spravila E-book zdarma ako začať: www.akademiastastia.sk
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

Áno, to je dnešná realita.

Dnešnou realitou je tiež strach, obava z toho pomenovať veci konkrétnym menom. Prečo si nenapísala, bola som v tom a v tom zariadení a tam...
 


Prihláste sa

(?)
 


Ďalšie možnosti
Zoznam diskusií

Registrácia
Zabudnuté heslo
Kódex diskutujúceho

Najčítanejšie na SME