Načítavam, moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Tomáš Forró - na fronte sa nenormálne stáva bežnou rutinou (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku


Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Ako sme išli do vojny.
Bolo to v posledných hodinách mesiaca júla o 11 hodine v noci, keď ma zobudili z prvého spánku dievčence a ženy, že aby som vstal a šiel ich obslúžiť do obchodu, lebo že ešte chcú do rána chleba napiecť pre svojich milých, ktorí zajtrajší deň 1. augusta rukujú, bo prišiel — vraj — posol zo slúžnovského úradu z Brezna s nariadením od vyššej vrchnosti, že následkom hroziaceho nebezpečenstva našej vlasti, pán kráľ rozkázal, že každý zdravý mužský musí zajtra ísť do
vojny. Ja som vstal a obslúžil svojich zákazníkov. Tej noci ale spať som nemohol pre hluk odohrávajúci sa dedinou. Predstavenstvo obce dalo vylepiť plakáty, pred ktorými stojí hŕba ľudstva a číta mobilisačné oznámenie. Môj obchod zanechal som vedeniu priateľov, prosiac ich o svedomité jeho vedenie, dokiaľ sa navrátím — jestli to bude vôľa Božia. Boly dve hodiny odpoludnia keď opustil
som svoj obchod ä šiel pred obecný dom, kde dľa udania obecného sluhu každý rukujúci mal sa dostaviť a vozmo odcestovať odtiaľ na železničnú stanicu „Pod-Brezovú".
Pred obecným domom na Mýte hemžily sa zástupy ľudu. Rukujúci lúčili sa so svojimi milými, opustené, mladé ženy plakaly i s deť­mi za živiteľmi rodiny. Dievčence v nemom žiali so sklonenými hlavami sem i tam chodily. Stareny s ružencom y ruke do ochrany Božej rukujúcich odporúčaly. Rukujúci vysadli na vozy so spevom, vozy sa pohly, plač opustených sa zväčšil, s vozov na rozlúčku viali mladí mužovia ručníkami, spievajúc vojenské piesne, ale v srdci ťažko lúčiac sa s milou domovinou. Výjav neopísateľný. Naše povozy čochvíľa došly Pod Brezovú. Vlak mal sa pohnúť ale len o hodinu a preto zaskočil som pešky do Lopeji, do mojej rodnej dediny, abych sa odlúčil od mojich známych.
Oj, milá rodná dedina, krásna si ako nevesta k sobášu idúca. V tebe prežil som nevinné dni mojej detskosti. Si obtočená vŕškami a večne zeleňajúcima sa horami. Chudobný síce, ale pracovitý ľud prebýva v tebe, daj o Bože, aby som sa zdravý a ako víťaz vrátil z vojny a ten ľud v šťastí bez pohromy našiel, ako ho vidím teraz. Opustiac rodnú dedinu, prišiel som na stanicu. Dohrmel vlak a ja vysadol som do dobytčieho vozňa s nápisom: 6 koni 40 chlapov. Širočiznýma dvermí vozňa hodil som
lúčiaci sa pohľad na rodnú dedinu. Moje oko zastavilo sa na kostole na vŕšku nad dedinou nalezajúcom sa.
Pri kostole čo verná družka nalézá sa škola. Kostol a škola mi mnoho radostí pôsobily počas môjho žiactva. Dobrou správou vedená škola vychovala zo mňa verného syna vlasti a národu, v kostole som miništrúvaval, za čo ma nejedon ráz pán farár Jozef M a rt i n č e k odmenil červeným jablčkom. Najväčšou mojou radosťou každého jara bolo v nedeľu ráno za tmy ísť do hôr, nasbierať konvalinky a ňou obdariť Kráľovnú panien. Ne- íaleko kostola nachodí sa hrobitov skrývajúci v sebe mne drahé poklady': hrob milého otca a hrob dobrej matky mojej. Šťastní ste rodičia moji, že môžete odpočívať v rodnej zemi v tôni rozvetveného smreka, ktorého široké vetve kolísané vetrom šepcú sladkú pieseň pokoja. Ci ale i ja budem tak šťastný u vášho boku odpočívať, neviem. Možno, že moje telo po bojišti roznesú straky a havrany. Nuž ale staň sa vôľa Najvyššieho. Všetko vďačne obetujem z lásky k vlasti. S Bohom rodný kraj môj, tebe môj pozdrav!
Vlak uháňal dolu krásnym pohroním, rodná dedinka neschádzala mi z pamäti. Žiaľ mi ju
bol opustiť. Ci ale v nej bolo niekoho, kto by si na mňa bol vzpomnul, a slzu bôľu mne zasvätil — neviem? Nuž a ktože by mal i žialiť za mnou? Rodičia pod zemou a lásku dievčaťa som neokúsil ešte, bárs som už 25 ročný ......
 
Hodnoť:   mínus indicator plus

 

Krásny nedeľný deň bol 2. augusta, keď nás zväčša Zvolencov vysypal vlak v Lučenci, v sýdelnom meste nášho pešieho pluku. To bola radosť pozrieť sa, všetky ulice a námestie mesta kandidátmi vojenčiny posiate boly. Na širokých dvoroch kasárenských dými sa z polných kuchýň. Tu ale zamračenej tváre nevideť, tu každý s radosťou si kráča mestom, v tom domnění, že prináša vďačne obeť na oltár vlasti. Tak veľmi mnoho verného slovenského ľudu sa sem dohrnulo, že nebolo ho možno nakŕmiť hneď v prvý deň. A veď toho nikto ani nežiadal ešte teraz, veď každý mal niečo z domu.
Poldruha týždňa sme pobudli v Lučenci, až sa dal náš pluk na cestu do Ruska. Prvé dva bataliony odišly dvoma dňami pred tretím batalionom. Bolo to 13. augusta ráno, keď i tretí náš batalion nastúpil cestu. Dva dni a dve noci šli sme vlakom, až sostúpili sme s vlaku kdesi v Poľsku. Potom pokračovalo sa v ceste pešky. Cestou šla hromada vozov, automobilov rozličného vojska, veličizné pluky bez konca. Cesty pre toliké vojská a povozy boly primalé a preto ako vojská tak i povozy popri jedno druhom i vo štvoro išly i vedľa cesty poľom, ničiac nesobratú úrodu, tak že role ležiace popri cestách, boly obrátené tiež v cesty. A priekopy vedľa ciest srovnané boly s cestami. Veliké oblaky
prachu zastieňovaly žírne polia a lúky poľ­skej zeme. Vojsko v prachu a v piesku po kolená sa brodilo. Bárs naša cesta príliš namá­havá bola, zato ale nik neponosoval sa na ukonanosť, ale smelo s hrdinskou nadšenosťou stúpal napred každý. Veliká oduševnenosť a hrdinský zápal zažiarily s tvár našich šuhajcov, keď im sdě­lené bolo, že čochvíľa budú stáť oproti sebe s nepriateľom. Každý horel túžbou nepriateľa poraziť, vyznačiť sa víťazstvom a tým slávu vlasti vydobyť. Sotva že ranné slniečko osušilo rosu na Ruskopoľskôj zemi, naši šuhajci horiac nedočkavosťou došli do ohňa. Gule
nepriateľské hvízdaly im okolo uší, ale nepadol predne z našich nikto; len pár ranených bolo, medzi nimi i pisateľ tejto stati, ktorý sa ale už skoro vylieči.
* *
Ktorí boli ranení, poslaní boli do nášho pohraničného mesta R a v y R u s k e j , cieľom ďalšej dopravy železničnej do nemocnice. Vlak s nami uháňal krásnou Poľskou zemou cez Sliezko a Moravu do Viedne. Na našej ceste sa raneným velice dobre vodilo. Bola to ale radosť dívať sa na to, keď temer
na každej stanici pozdravoval nás zástup ľudu. A náš vlak k radosti pozdravujúcemu nás ľudu, na každej takej stanici na pár minút zastal. A dievčence, krásne ako anjeli, rozdá­valy rozličné občerstvenia raneným vojačkom. Ci vznešená dáma, či dcéra chudobného nádenníka, každá po dedine sháňa, čo sa sohnať dá, a každý prispeje vďačne. Život ľudu sústredňuje sa teraz len na železnič­ných staniciach a každý žije len pre vojsko. Koláčov rozdávajú sa celé stohy, ovocín celé
centy, čaju bolo navarené plné kotly, a nadovšetko najviac bolo cigár: tých, keď sme dorazili do Viedne, každý vojak cestou nadostával za kapsu. A dlžno pripomenúť i to, že všetky naše hostiteľky vynikaly okrem dobroty srdca i neobyčajnou krásou, že vera nejedna kráska Poľska lebo Moravy utkvela nejednému šuhajovi v mysli.
* *
Doraziac do Viedne, boli sme umiestnení v miestnostiach kliniky Jozefom II. založenej. Tu sme pod opaterou červeného kríža, ktorému teraz do služby vstúpili i zo vznešených stavov páni i dámy, konajúc verne, s tou najväčšou oddanosťou sverený im úkol — opateru ranených v bitke. Všetko milé anjelskej krásy tváre.

Končiac svoje yypravovania, posielam všetkým čitateľom „Slov. Ľudových Novín"
svoj vrelý pozdrav.

V i e d e ň , 9. Septembra 1914.
Jaroslav Podďumbiersky
z Lopeja
 


Prihláste sa

(?)
 


Ďalšie možnosti
Zoznam diskusií

Registrácia
Zabudnuté heslo
Kódex diskutujúceho

Najčítanejšie


  1. Martin Foto Potočný: Veď Kuciak je fakt mŕtvy, Róbert F.! Aj vďaka Vám! 2 306
  2. Mária Vrška: Ako ma vyhodili z práce 2 007
  3. Lórant Kulík: Gastronómia: Vyprážaný bravčový rezeň - X- ročný recept overený časom 1 898
  4. Věra Tepličková: Zabudnime na Sorosa. Máme nového vinníka: Teraz je to ESET! 1 794
  5. Andrea Hoštáková: Lavičky, na akých ste ešte nesedeli 1 688
  6. Michael Achberger: Alkohol: toto spraví s vašou postavou 1 228
  7. Daniel Schikor: Na cestách s karavanom - Chorvátsky Trpanj 1 032
  8. Juraj Paškuliak: Byrokracia na pošte 716
  9. Zriedkavé choroby: Ukrutné bolesti ho uväznili doma 680
  10. Věra Tepličková: Nebol vlastne Maroš taký malý soros? 611

Rebríčky článkov


  1. Štefan Vidlár: GENERALISIMUS MAJO
  2. Martin Balun: Náboženstvo
  3. Roland Ondrus: KočnerLeaks
  4. Andrea Bérešová: 8. kolo koseckej ligy v kosení ručnou kosou
  5. Andrea Bérešová: Historická žatva Lubina - Kopcové
  6. Július Kovács: Vraj si veľkomožný šofér Bugár vyprosuje, aby ho nespájali s Kočnerom.
  7. Štefan Vidlár: Aj ja staviam
  8. Štefan Vidlár: KLAPANEC
  9. Štefan Vidlár: Jak R. F. pracoval pro ludzí
  10. Peter Šuvada: Prečo je potrebné integrovať zdravotne znevýhodnených?

  1. Kočner sa chválil, ako cez Ďatla a Hlavné správy oslabí protesty
  2. Minúta po minúte: Prokuratúra vyšetruje aj trestnú činnosť predstaviteľov štátu a justície
  3. Kuciakova sestra Mária: Pri Ficovej tlačovke sa mi chcelo plakať, veď aj Janko bol novinár
  4. Fico dovládne s tichou podporou Kotlebu, písal Kočner a plánoval stretnutie s Lexom (#allforjan)
  5. Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody
  6. Ficovi začínajú oponovať jeho vlastní ľudia
  7. Drucker: Fico nechcel, aby som odvolal Gašpara
  8. V Zemplínskej šírave sa utopil 38-ročný muž
  9. Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy
  10. DiCaprio a Brad Pitt pre SME: Jeden pre druhého sme ako manžel a manželka

  1. Matovič: Tváriť sa, že s Bugárom, ktorý za 30 strieborných zradí aj vlastnú mater, príde zmena...
  2. Prečo je Brucho vlastne letnou threemou č. 1 ?
  3. Ján Kuciak - Chlapec, ktorý zmenil Slovensko a nikdy sa o tom nedozvedel
  4. Veď Kuciak je fakt mŕtvy, Róbert F.! Aj vďaka Vám!
  5. Smrť v maternici – bolestné mýto za slobodu a pohodlie ženy
  6. Generál Pavel Macko o súčasnom stave Generálnej prokuratúry
  7. Matovič obviňuje Kisku z klamstva, na Kisku sa sťažuje aj Sulík
  8. Exminister vnútra Robert Kaliňák vypovedal v kauze Vietnamec, jeho šofér na neho čakal v zákaze
  9. Sestra Jána Kuciaka Mária: Pri Ficovej tlačovke sa mi chcelo plakať, veď aj Janko bol novinár
  10. Politické strany: Na Slovensku funguje kvantita na úkor kvality

Už ste čítali?