V niektorých medzinárodných študentských súťažiach nerozhodujú o účasti študentov iba formálne, písomne stanovené pravidlá, ale aj nepísané, neoficiálne kritériá. Problematické je to najmä vtedy, keď tieto neformálne pravidlá odporujú oficiálnym pravidlám a vedú k netransparentnému a nepredvídateľnému vylučovaniu študentov zo súťaže. Tým sa narúša základný princíp férovosti a predvídateľnosti, na ktorom by mali medzinárodné súťaže v skutočnosti stáť. Tu by som sa rád zaoberal tým, prečo sa to deje a ako tieto rozpory prekonať.
Vo svojej eseji Moc bezmocných Václav Havel opisuje systém moci, ktorý nie je udržiavaný otvoreným nátlakom, ale tichým prijímaním rozporu medzi deklarovanými princípmi a žitou realitou. Jednotlivci sa podieľajú na udržiavaní tejto fasády nie preto, že by systému nevyhnutne verili, ale preto, že im umožňuje fungovať bez zbytočných problémov. Zeleninár si do výkladu umiestni heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“, čím signalizuje súlad so svetom, v ktorom slová a realita už nemusia byť v zhode. Je ťažké nespoznať prvky tohto mechanizmu v inštitúciách, ktoré verejne vyzdvihujú transparentnosť, spravodlivosť a kritické myslenie, no samy majú problém zosúladiť tieto hodnoty s vlastnou praxou. Nejde samozrejme o porovnanie represívnej povahy režimov, ale o podobnosť mechanizmu medzi deklarovanými hodnotami a ich praktickým fungovaním.
Medzinárodná filozofická olympiáda (IPO) je príkladom takejto inštitúcie. Jej verejná identita je postavená na cieľoch podporovať filozofické vzdelávanie rozvíjaním kritickej, tvorivej a etickej reflexie; prepájať filozofiu s vedou, umením a spoločnosťou; podporovať filozofické súťaže; a rozvíjať medzikultúrny dialóg a kultúru mieru prostredníctvom medzinárodnej intelektuálnej výmeny. V centre týchto záväzkov má stáť študent. Ako píše zakladateľ IPO Dr. Gerhardt v texte IPO Spirit and Pathways: „Mali by sme sa sústrediť na jednotlivého študenta, nie na krajinu, z ktorej pochádza.“
Keď sa však prejde od vyhlásení k praxi, nesúlad medzi slovami a realitou je ťažké ignorovať. V niekoľkých známych prípadoch narazili študenti, ktorí úspešne postúpili cez národné súťaže, na nerovnaké zaobchádzanie kvôli 'nesprávnemu' občianstvu. V tohtoročnom prípade bol slovenský študent študujúci v Nemecku vylúčený napriek tomu, že splnil zverejnené kritériá účasti. Rozhodnutie prijala jediná osoba, pričom dodatočná požiadavka týkajúca sa občianstva mu bola oznámená až krátko pred registráciou. Táto požiadavka pritom nebola zakotvená v žiadnych oficiálnych pravidlách. V spojení s formálnou podmienkou štúdia na strednej škole v zúčastnenej krajine však vytvorila faktickú bariéru účasti na medzinárodnej úrovni. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené tvrdením, že IPO funguje analogicky k olympijským hrám, kde národnosť zabezpečuje vyvážené zastúpenie krajín. Ak by takéto pravidlo bolo explicitne definované a jednotne uplatňované, mohlo by pôsobiť legitímne. Podľa vyjadrení samotnej IPO však neplatí ani jedna z týchto podmienok.
Výkonný výbor IPO uviedol, že podobné otázky sú ponechané na výlučnú právomoc národných delegácií. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide iba o presun rozhodovania z medzinárodnej na národnú úroveň. Takýto výklad je však nedostatočný. Keď inštitúcia deleguje rozhodovaciu právomoc bez jasne definovaných a vynútiteľných kritérií, nezbavuje sa zodpovednosti, len ju rozptyľuje. Výsledkom nie je autonómia, ale neprehľadnosť, v ktorej sa rozdiel medzi tým, čo je záväzným pravidlom medzinárodnej organizácie a čo pravidlom národnej delegácie stáva nejasným. Samotná decentralizácia pritom nemusí byť problémom. Problém vzniká vtedy, keď decentralizované rozhodovanie nie je normatívne obmedzené transparentnými a univerzálne uplatniteľnými pravidlami. V praxi to potom vedie k tomu, že občianstvo môže v jednej krajine rozhodovať o oprávnenosti účasti, zatiaľ čo v inej je úplne irelevantné. Takýto systém vytvára štrukturálne napätie, ktoré nemožno vysvetliť jednoduchým odvolaním sa na autonómiu delegácií. Ak má štátne občianstvo rozhodovať o účasti, musí ísť o kodifikované pravidlo, ktoré platí pre všetkých rovnako. Ak však delegácie môžu rozhodovať nezávisle, občianstvo nemôže zároveň slúžiť ako univerzálne odôvodnenie vylúčenia.
V takomto systéme zostáva nejasná aj samotná zodpovednosť. Národné delegácie sa môžu odvolávať na svoju autonómiu, zatiaľ čo výkonný výbor a organizátori na obmedzené právomoci. Rozhodnutia však majú reálne dôsledky a napriek tomu nemožno jasne určiť ich nositeľa. Práve takýto stav opisuje Havel ako znak života v lži; nie explicitne spôsobenej nespravodlivosti, ale systému, ktorý umožňuje jej existenciu bez otvoreného priznania. Rozpor nie je vyriešený, je iba spravovaný.
Prepojenie IPO s organizáciami ako Fédération Internationale des Sociétés de Philosophie (FISP) a UNESCO prirodzene posilňuje očakávanie, že jej prax bude odrážať princípy inklúzie a rovnosti príležitostí. Keď podobné prípady vedú k rozdielnym výsledkom, toto očakávanie zostáva nenaplnené. Nejde pritom iba o jedno administratívne pravidlo, ale o koherenciu medzi deklarovanými princípmi a ich aplikáciou. Organizácia venovaná filozofii nemôže považovať vzťah medzi vlastnými hodnotami a vlastnou praxou za druhoradý. Ak môžu kritériá oprávnenosti zároveň platiť aj neplatiť, samotný jazyk sa stáva čisto symbolickým. Výrok IPO „Mali by sme sa sústrediť na jednotlivého študenta, nie na krajinu, z ktorej pochádza“ potom zostáva iba heslom vo výklade zeleninára. Naďalej vyjadruje správne hodnoty. Jeho význam sa však vyprázdňuje vo chvíli, keď už nezodpovedá realite.
Organizátori IPO vo Varšave označili túto situáciu za „zložitú a ťažko riešiteľnú“. Podobne komplikovaný sa kedysi zdal aj pohyb planét, až kým Mikuláš Kopernik nezmenil referenčný bod systému. Ak je totiž v centre nesprávny princíp, rozpory sa nevyhnutne hromadia a riešenie sa komplikuje. V prípade IPO úlohu nesprávneho princípu zohráva trvalé uprednostňovanie národného zastúpenia založeného na občianstve namiesto deklarovaných cieľov organizácie. Z tejto perspektívy sa situácia skutočne javí ako zložitá. Ak sa však do centra postavia samotné deklarované princípy IPO, problém sa výrazne zjednoduší. Nejde totiž o riešenie neriešiteľného problému, ale o ochotu inštitúcie zosúladiť svoje praktické fungovanie s vlastnými záväzkami.
V súčasnosti sú študenti posudzovaní podľa rozdielnych štandardov v závislosti od krajiny. Tento problém preto nie je náhodný, ale štrukturálny. Podľa Havla, ak inštitucionálny rámec postupne absorbuje nesúlad medzi deklarovanými princípmi a ich praktickou aplikáciou, vytratí sa aj vôľa na jeho odstránenie. IPO takto funguje desaťročia, rozpor sa znormalizoval, a ostal nevyriešený. Z času na čas sa stane, že študent je na základe tohto systému neférovo vylúčený jednoducho preto, že 'takto sa to robilo vždy' a systém už nad tým stratil citlivosť. Odpoveďou na takýto stav je trvanie na tom, aby inštitúcie fungovali podľa vlastných deklarovaných princípov. Upozorňovanie na tieto nezrovnalosti preto nie je útokom proti IPO, ale výzvou, aby svoje záväzky brala vážne. Ak IPO takéto rozpory rozpoznáva, no inštitucionálne ich nerieši, otázkou už nie je iba ochota zosúladiť deklarované princípy s reálnou praxou, ale aj dôveryhodnosť inštitúcie, ktorá sama seba prezentuje ako priestor filozofickej reflexie a kritického myslenia.
