Medzičasom som minula majland na darčeky, postavila dva Vianočné stromčeky, pripravila sviatočné pohostenie, oslávila Nový Rok, prekonala slabý otras mozgu na lyžovačke, preložila si skúšku, lebo som nedokázala po tom páde sedieť, nieto ešte čítať, tobôž si zapamätať nové poznatky. Ale zotavila som sa a plná novej energie som sa vrhla do boja.
A tak, hor sa do toho ! Dokončila som všetko, čo sa dokončiť dalo. Skúšky sa zrazu stali minulosťou a ja som si vychutnávala ten krásny pocit spokojnosti a čerstvého vzduchu. Spokojne som sa chystala spať, keď som sa z práve bežiacej televíznej relácie dozvedela, že nás vysokoškolákov produkuje štát priveľa. Nie, nebola to pre mňa novinka. Nežijem predsa v krajine zázrakov, ale na Slovensku. Ale viete, počuť toto, a po práve absolvovanom skúškovom, som jednoducho nechcela. Zostala som znechutená. Akoby to, čo som robila ani nemalo význam. „Musíte byť draví", toto znelo z televíznej obrazovky priamo do mojich uší. A vari nie sme draví, vari sa nederieme cez všetky tie nástrahy? Ako draví máme byť, aby to už bola dravosť a zároveň, aby sme rešpektovali všetky zásady správania sa k ostatným a nenazvali nás arogantnými? Prečo sa teda na všetkých tých školách neučíme dravosti, priebojnosti, sebavedomosti? Lebo sú na to kurzy? A kto nám ich zaplatí? Odkiaľ máme brať stále nové a nové financie, aby sme utiahli intráky, nájmy, poplatky, cestovné, (a občas nám aj jesť treba) keď nás nikde nechcú zamestnať (lebo nie sme draví). Kde vlastne teda všetci skončíme? Kam spejeme? A koľko nás je takých, ktorí sme stratení práve v týchto myšlienkach a úvahách o tom, ako správne žiť a využiť svoj potenciál v prospech seba i celej spoločnosti. A prečo je nás vlastne toľko? Viem, že sme si vybrali dobrovoľne a občas dobrovoľne-nasilu, že chceme študovať. Všetci sme sa dali na boj a hľadáme význam v tom, čo práve robíme. Ale vidieť zmysel v tom, že po skončení strednej či vysokej školy, sa naše kroky uberú od zaneprázdnených zamestnávateľov priamo na Úrad práce, sa mi zdá nezmyselné. Chýba mi zmysel toho, čo robíme. Chýba mi nádej, že zajtra to bude lepšie. Chýba mi mamine teplo, keď toto všetko bolo ďaleko. Toto je život. Tohto som sa nevedela dočkať? Táto neistota človeka ubíja a oberá o chuť žiť, nieto byť ešte dravý. Ale toto je život. Hnať za svojimi cieľmi a nakoniec zistiť, že za ten čas sa podmienky zmenili natoľko, že naše ciele sú vlastne iba hltač času a odďaľovač toho, čo tak či tak, raz príde. Neistota a život.
Ale nebojím sa, veď po neistote príde aj istota a s ňou snáď prvá hypotéka. Už sa „neviem dočkať". Hneď sa cítim lepšie, keď viem, že neistotu a život nahradí hypotéka a smrť.
