Vypočul som si prejav Marca Rubia, šéfa americkej diplomacie. Čítam v ňom istú „otočku“ oproti tomu, čo nedávno v Davose predviedol Donald Trump. Mrzí ma len, že celý aparát okolo D. Trumpa je k nemu natoľko lojálny, až rozmýšľajúci, vzdelaný a hlavne nenaivný človek nevie, čo si o tom má myslieť. Diplomatických fráz sa dá totiž do 15-minútového príhovoru vložiť mnoho. Rubio chválil Európanov a ďakoval im za to, že vlastne položili základy USA a zdôrazňoval, ako veľmi sú Spojené štáty na Európu naviazané. Spomínal mnohých európskych umelcov a vynálezcov. Celé by to možno mohlo byť inému zahraničnému diplomatovi vo vyššom veku sympatické, ja by som však bol zdržanlivejší. V politike, diplomacii, biznise a príbuzných disciplínach platí, že keď vás niekto príliš chváli a tľapká po pleci, tak buď od vás niečo chce, alebo ste niečo urobili dobre a dotyčný má pred vami rešpekt, pretože vie, že pohnevať si vás by nebolo rozumné a možno ani bezpečné.
Vybavil som si minuloročný prejav viceprezidenta J. D. Vancea, ktorý rovnako ako dnes Rubio vystúpil na MSC v Mníchove. Ten nás Európanov začal rovno „školiť“ o ľudských právach. Kritizoval viaceré voľby, či už parlamentné alebo prezidentské, kde sa mu nepáčilo obmedzovanie prejavu na sociálnych médiách. Keď som to počúval, v duchu som sa pýtal, či dobre počujem. Vance narážal na prezidentské voľby v Rumunsku, ku ktorým sa jasne vyjadril aj rumunský Ústavný súd. Podľa neho by sa nemali potláčať konšpirácie, účelové klamstvá a ruská propaganda – nepovedal to priamo takto, ale bolo úplne zrejmé, o čom hovorí. O mesiac nato, 28. 3. 2025, rovnaký J. D. Vance pricestoval na návštevu Grónska. Áno, toho Grónska, ktoré neskôr D. Trump začal tak urgentne potrebovať. Možno práve preto už Vance tento rok radšej do Mníchova neprišiel, hoci bol pred pár dňami „neďaleko cez kopec“ v Miláne.
Dámy a páni, ja by som nevelil na bieleho koňa, ale k opatrnosti. Marco Rubio je diplomat a diplomatický jazyk je vždy iný – hovorí o potrebe spolupráce a meniacom sa svete. V zásade toto vie aj moja desaťročná dcéra. Pre mňa je skôr smerodajné, čo hovorí a robí hlava zahraničnej politiky USA, a to nie je Rubio, ale Trump. A ten veci nehovorí diplomatickým jazykom, ale jazykom „kšeftára“, aký sme možno počuli aj u nás v deväťdesiatych rokoch z úst rôznych indivíduí.
Veľmi kladne hodnotím prejav hostiteľa MSC, nemeckého kancelára Merza. Jeho názory dlhodobo sledujem a stotožňujem sa s nimi. Hovorí veci slušne, ale priamo a odvážne. Nebojí sa byť kritický aj smerom k USA či dovnútra EÚ. Je to typ lídra, akého Európa potrebuje – má vek aj skúsenosti. Prežil politické pády, a napriek tomu sa vypracoval. Nerozpráva ako mnohí politickí teoretici, ktorí sa v politike ocitli ako kariéristi či oportunisti. Merz zažil nemilosť Merkelovej, napriek tomu zostal verný demokratickým hodnotám. V mnohých štátoch je totiž u viacerých politikov moderné prejsť k tzv. alternatíve a verklíkovať heslá, ktoré zaberajú na masy. Na masy síce fungujú, ale v reálnej praxi zlyhávajú. Našťastie, Merz si nezvolil politickú skratku, a to si na ňom politicky aj ľudsky vážim. Zároveň ma mrzí, keď mnohí Nemci nedoceňujú jeho kvality. Jeho vláda nie je v Nemecku populárna a viacerí ho nazývajú „Außenkanzler“, nakoľko sa im zdá, že sa viac venuje zahraničnej politike ako domácej. Nekorešponduje to s realitou, aj keď bežnému pozorovateľovi sa to tak môže javiť. Svet sa mení – povedal to aj Rubio a vieme to všetci. Kto iný, ako kancelár najväčšej ekonomiky EÚ, má chytiť opraty zahraničnej politiky, ak nie kancelár Nemecka? Hádam nechceme, aby sa do tejto roly pasoval Orbán, Babiš alebo nebodaj Fico.
