Veď to poznáte, tú neľahkú cestu životom, keď ste raz hore, obľúbený, úspešný, ľudia vás zbožňujú ... a keď ste dole, nič sa vám nedarí, máte kopu problémov, ľudia vás opúšťajú ... No a takto sa to, bohužiaľ, dokola strieda a, bohužiaľ, striedajú sa aj ľudia, podľa toho, či sa práve v tejto chvíli nachádzate v Kruhu uznávaných alebo, keď sa nám náhodou šmykne noha a spadneme, v Kruhu nezaujímavých a zrazu bezvýznamných . To síce nie je v poriadku, ale dá sa nad tým mávnuť rukou ...
Ale nemali by tu byť aj takí, tí univerzálni ? Takí, ktorí budú pri nás stáť v dobrom aj v zlom ? Ktorí nás pochvália, keď niečo vyhrajeme a povzbudia, keď ráno vykročíme zlou nohou ? .. Nie sú náhodou oni, tí praví kamaráti ? Viete, takí, ktorí vám odpustia aj veľké omyly, lebo si vážia to dobré, čo s vami prežili a čo ste pre nich urobili . Takí, ktorí vás neopustia, keď im ublížite a bude vás to pritom veľmi mrzieť, ale sadnú si s vami a budú sa vás snažiť chápať .
Tak by to malo byť, nie ? Medzi tými skutočnými, čo stoja za to, čo sa oplatí dať aj ruku do ohňa za nich, viete .
Nemalo by sa rozpadnúť kamarátstvo, keď ste mali niekedy toho toľko spoločného len preto, že jeden z vás odíde na výšku. Nemali by sa prestať dvaja ľudia úplne stretávať, keď si niekedy nevedeli predstaviť, že by neboli spolu dlhšie ako jeden týždeň .
Lenže my sme takí, že radšej všetko zahodíme za hlavu namiesto toho, aby sme sa to pokúsili opraviť . Nechcem rozprávať o tom, že by sme mali byť viac k sebe úprimní a naučiť sa hovoriť veci priamo do očí, lebo aj keby sme to robili, ľudia sú natoľko zvyknutí na vzorce typu " vecisitrebanechaťpreseba " alebo " vecitrebahovoriťpozachrbát " , že úprimnosť je chápaná ako urážka .
Neviem návod ako si udržať priateľov, nenašla som ho na internete ani v maminej kuchárke, ale bola by som rada, keby ho niekto, sakra, už konečne vymyslel .
Lebo podľa mňa každý potrebuje niečo hlbšie ako sú neuveriteľne úprimné objatia na ulici, niečo menej povrchné ... A možno som len ja náročná a príliš premýšľam, možno to tak má byť, že ľudia sú proste len na etapy, jednoducho prídu a odídu, možno zajtra, možno o desať rokov, podľa toho, ako dlho budete s nimi na jednej vlne ...Možno len ja chcem nemožné - kamaráta/ku na celý život, ktorý/á to so mnou nikdy nevzdá a možno chcú bútľavú vŕbu a zabávača v jednom všetci .
A možno by som si mala zabezpečiť psa ...
Niektorí chýbate, aj po toľkých rokoch, škoda, že o tom nechcete vedieť .
