Hotel mi poskytol dva veľmi zaujímavé kurzy. Ten prvý bol základný kurz boja s ohňom. Ten bol veľmi klasický a netrval dlho. Ten druhý, ktorý považujem za jeden z najlepších kurzov alebo tréningov aké som za posledný čas mal, bol Kurz prvej pomoci. Nie nebolo to len o “bozkávaní” plastovej figuríny …
Základ každého tréningu, alebo kurzu je vždy prednášajúci. Môžete mať tú najzaujímavejšiu tému, ale pokiaľ záujem, schopnosti a skúsenosti človeka, ktorý vám má túto tému priblížiť alebo objasniť nie sú dostačujúce, kurz nebude mať úspech. Nejde vždy len o teóriu.
Keďže sa tento kurz konal ráno a môj životný štýl posledných rokov definuje ráno až o niekoľko hodín neskôr, od momentu, kedy som tam mal sedieť, na usmiateho Katarčana som pozeral cez privierajúce oči a jediné nad čím som zo začiatku rozmýšľal bolo, ako zvláštne znie nie, keď povie v angličtine THE s jeho prízvukom, ktorý z toho vytvoril v mojich ušiach “zéé” – (zéé auto, zéé ambulance, zéé fire … ) To bolo na začiatku všetko, čo môj prebúdzajúci sa mozog mohol poskytnúť.
Chlapík však v rekordnom čase dokázal zobudiť moju hlavu. Samozrejme teória, pravidlá a potom nás zapojil do všetkého. Vždy sa nás spýtal, ako by sme sa zachovali v daných situáciách. Bolo nás okolo 12 na kurze a každý sa vždy vyjadril. Museli sme začať rozmýšľať. Chlapík, ktorý má skúsenosti a k tomu dvadsať rokov záchrannej služby, však nepokladal len otázky typu áno – nie, ale častokrát nás nechal balansovať na morálnych hodnotách a nenechal naše hlavy vychladnúť.
Rýchlo som zabudol na jeho “zéé” a už som sa len sústredil, ako by som zachránil dve malé deti z horiaceho domu na obrázku. Všade plamene. Mal som odpovedať ako prvý. Po niekoľkých otázkach som sa stal v skupine človekom, ktorého odpoveď väčšinou oponovala ostatným. Šiel som vždy na to inak. Tentokrát sa ma chlapík opýtal.
„Tak teda kadiaľ by si šiel, čo by si použil, ako by si ich zachránil Dominik ? “
Moja hlava kalkulovala možnosti, východiská … Premýšľal som a dostal som sa k vete, ktorú chlapík povedal pred asi dvadsiatimi minútami.
“Nevstúpil by som do budovy, pane”
“Takže by si nechal dve malé deti v nebezpečenstve ohňa, uhorieť, počul by si ich nárek a vzlykot, ty by si tam len stál a čakal, kým neprídu požiarnici ? Nemyslíš si, že si bezcitný, keď takto rozmýšľaš? Skutočne by si to aspoň nevyskúšal ?”
“Nevstúpil by som do budovy, pane”
“Takže by pravdepodobne zomreli”
“Áno“
Chlapík sa popod zamračené obočie na mňa chvíľku pozeral, pokýval hlavou a na znak nesúhlasu, otočil sa k ďalším ľuďom, mávol nado mnou rukou a povedal, či sa nájde ďalší, bezcitný človek typu Dominik. Ja som tam sedel a trošku zahanbený rozmýšľal. “Práve som nechal dve deti zhorieť.”
Samozrejme, každý už prišiel s teóriou, ako by sa dostal do budovy a chlapík vždy teórie vyvrátil. Opäť sa vrátil ku mne a spýtal sa ma, či som už našiel spôsob, ako deti dostať z budovy.
“Všetky teórie, s ktorými prišli ľudia tu sediaci so mnou ste vyvrátil.”
„Takže nemeníš svoje stanovisko ?“
„Nie, Pred dvadsiatimi piatimi minútami ste nám trikrát zopakoval vetu, ktorá platí pre všetkých záchranárov na svete a ak nimi chceme byť, musíme si ju zapamätať“
„Čo to bolo za vetu?”
“Nikdy nezachraňujte život druhého, keď pri tom môžete ľahko prísť o život svoj.”
„Ďakujem, Dominik“
Pokračoval k ostatným. “Nemyslíte si, že to funguje ako v americkom filme. Zomreli by ste tam spolu s tými deťmi. Oheň, dym, vysoká teplota, padajúce trámy, strop, možnosti výbuchov, keď sa oheň vždy dostane k novým zdrojom kyslíka... Bohužiaľ, tento svet by stratil namiesto dvoch životov tri. Je rok 2013 a superman sa zatiaľ neukázal. Musíte počkať na požiarnikov, a oni už vedia ako pokračovať. Nehrajte sa na hrdinov. Ak chcete niečo urobiť, tak upovedomte všetkých ľudí v domoch na okolí, hlavne v smere ohňa.
„Dáme si prestávku“
Sadol som si k malému stolu a pil som Earl Grey s mliekom. Prisadla si Filipínčanka s rezervačného. Rozprávali sme sa o kurze... Dostali sme sa opäť k deťom v dome. Povedala mi o príbehu, ktorý sa tu v Katare odohral dva roky dozadu. Deti zo školy boli uväznené v ohni. Dve učiteľky mali možnosť sa zachrániť, no nemali možnosť zachrániť deti. Zostali s deťmi až do konca... Celú prestávku sme polemizovali na túto tému. Čo pre tie deti mohlo znamenať, že tam tie učiteľky zostali? Zostali tam pre to, že vedeli že musia žiť s niečím takým počas celého života? Naša prestávka mala okolo 15 minút a zistili sme, že by to bolo na hodiny filozofovania. Záležalo by to hlavne od náboženských pohľadov, či ľudia veria v posmrtný život. Skúste si zodpovedať rovnaké otázky....
Kurz pokračoval ďalšími situáciami a nasledoval praktickou časťou. Mali sme rôzne scenáre ohňa v miestnosti a museli sme dostať obeť s minimálnou manipuláciou telom von z miestnosti. Menili sa polohy a zranenia obete a počet ľudí, ktorí sú k dispozícii. Vždy bol jeden kapitán, ktorý vydával povely a ostatní sa museli podľa toho riadiť. To je základ každej záchrany. Vždy mať vodcu. To som sa naučil už dávno. Samozrejme pre moju zvýšenú aktivitu ma náš prednášajúci určil ako obeť, takže som musel na zemi ležať, alebo sedieť so všetkými možnými zraneniami a ľudia ma prenášali hore dole. Upokojila ma veta, že ak spadnem ľuďom ktorý ma nesú, nedostanú certifikát.
Všetci sme viazali na kolegoch šatky, obväzy a nakoniec sme sa dostali k CRP - cardiopulmonary resuscitation. Figuríne, ktorej sme museli poskytnúť masáž srdca. Nasledoval teoretický test, ktorý ma prekvapil svojou náročnosťou.
Keďže je tento článok v rubrike cestovanie, pridávam zopár vecí z kurzu o Katare.
Chlapík sa nás pýtal na možnosti, či by sme volali záchranku v takom a takom prípade. Na mňa padla otázka, ak by ku mne prišla žena a povedala mi o bolesti hlavy, či by som jej zavolal záchranku. Povedal som, že by napríklad mohlo ísť o migrénu, že by som jej ponúkol penicilín. On mi na to odpovedal, že by som mal veľké problémy, ak by sa to zistilo, pretože v Katare je akékoľvek poskytnutie liekov druhej osobe trestné. Ak by ste sa rozhodli byť veľkorysým človekom a s každým sa v Katare deliť, tak vám to neodporúčam. Tresty sú rôzne, záleží od lieku, aký by ste podali. Tým, že som zo Slovenska a viem, že zavlať záchranku pre nič vážne sa mi nemusí vyplatiť, alebo to vlastne musím vyplatiť. Ja som povedal chlapíkovi, že by som záchranku nevolal. Tu v Katare to tak nefunguje. Zdravotníctvo je tu zadarmo, takže zavolať si záchranku pre bolesť hlavy je úplne bežná vec.
Zaujalo ma napríklad, čo by som mal urobiť, ak nájdem na zemi ležať miestnu ženu oblečenú v tradičnom oblečení. Keďže moslimské náboženstvo tu má kopec pravidiel nad ktorými s vonkajšieho sveta dvíhame obočie, tento krát by sme ho dvíhali veľmi vysoko. Miestnej žene môžem poskytnúť prvú pomoc len ak dostanem povolenie od jej manžela, otca, brata, v prípade ak tu nie sú, tak ďalších členov rodiny. Ak ich nemám ako kontaktovať, musím najprv dostať povolenie od polície. Ak nemám povolenie od polície, môžem dostať povolenie od security napríklad v hotely. Ak všetky prípady nie sú, môžem začať s prvou pomocou až keď nájdem ďalšiu ženu, ktorá mi bude ako svedok. Ak sa rozhodnem konať inak, poruším zákon a dostanem sa do problémov.
V poslednom čase sa venujem tréningom pre môj team takmer každodenne. Sformuloval som jednu myslienku, prosbu pre každého kto bude robiť akokoľvek kurz. „Ak robíte tréning, prednášku alebo kurz pre ľudi, dovolte tím ľudom naplno premýšľať.“ Alebo na druhej strane sa to dá aj odteoretizovať. Avšak to sa vrátime do piatej triedi základnej školy. Ďakujem chlapíkovi so záchrannej služby za tento krásny kurz o udalostiach nie moc najkrajších.
Dominik
