<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<rss xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0">
  <channel>
    <title>Blog - Dominik Dubovský</title>
    <link>https://blog.sme.sk/dominikdubovsky</link>
    <description>blog.sme.sk</description>
    <webMaster>blog@sme.sk</webMaster>
    <language>sk</language>
    <item>
      <title>Jeseň</title>
      <description>Jeseň dorazí bez varovania. Neposiela vopred žiadne signály, neozve sa a z ničoho nič sa ukáže. Najprv ju cítim vo vzduchu ktorý sa z pubertálnej letnej vône pokosenej trávy mení na vyzretú arómu prvých prízemných mrazov a padajúcich listov. Jar je ako roztopašná školáčka vodiaca ma za nos, leto nevie čo chce, kraťase a nové lásky alebo chladné dažde a pokazené plány. Zima zas chce len jedno, omrznuté ruky a trojštvrťové noci.</description>
      <guid isPermaLink="false">0a318ce9-e238-448c-bcde-54d30aa39102</guid>
      <pubDate>Fri, 24 Oct 2014 10:59:04 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/dominikdubovsky/proza/jesen</link>
    </item>
    <item>
      <title>Ako znevažujem vážnych</title>
      <description>Vždy keď narazím na prehnane vážneho človeka, môj vnútorný podfuk radar začne nekompromisne pípať. Nehovorím o tých, ktorým prirodzený humor nič nehovorí alebo sa jednoducho nedokážu usmievať väčšinu dňa. To vôbec. Myslím tým prehnane serióznych nadľudí, ktorí si nechali kvôli svojmu zamindrákovaného vnútrajšku narásť pancier, ktorý neprerazí ani najjednoduchšia známka ľudskosti.</description>
      <guid isPermaLink="false">e3b1f54b-8d47-4f66-a9e7-af0c13fa74f4</guid>
      <pubDate>Fri, 03 Oct 2014 11:23:05 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/dominikdubovsky/spolocnost/ako-znevazujem-vaznych</link>
    </item>
    <item>
      <title>O Hilde</title>
      <description>Ako malý chlapec som chcel vždy tajne spievať. Tajne, no na verejnosti. Dede ma natáčal keď som spieval Bocelliho na našom gauči v obývačke a to som ešte nevedel ani poriadne rozprávať. Nahrávka skončila na čiernej VHS a tá zapadala celé moje detstvo prachom rovnako ako moja túžba spievať. Stačilo, že mi nejaká pani učiteľka v škôlke povedala aby som neškriekal a odvtedy som sa už nikdy nesnažil spievať nahlas.</description>
      <guid isPermaLink="false">5b1db948-0166-41f2-afe0-0ca11bc6435f</guid>
      <pubDate>Tue, 30 Sep 2014 00:37:47 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/dominikdubovsky/proza/o-hilde</link>
    </item>
    <item>
      <title>Rovnakí</title>
      <description>Všetci muži sú neohrabané, sexistické hovädá. Všetky ženy sú ufrflané, namachlené pipky. Všetci dôchodci volia povinne najsociálnejšiu stranu a jej charizmatického predstaviteľa. Všetci mladí sú nevychovaní spratci a už dupľom nie takí slušní a úctiví ako kedysi. Všetky mladé Bratislavčanky sú kráľovnami auparských bulvárov a ich ešte bratislavskejší frajeri sú rytiermi sídlisk, klusajúc na svojich prefóliovaných fábiach.</description>
      <guid isPermaLink="false">3e30b007-e28c-4f83-bce6-d6bea11cd67d</guid>
      <pubDate>Thu, 31 Jul 2014 19:30:00 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/dominikdubovsky/spolocnost/rovnaki</link>
    </item>
  </channel>
</rss>
