V celej EÚ totiž tak trochu zahniezdila strata predstavivosti, sebadôvery a zmyslu pre spoločný cieľ. Európa nemá víziu a začína to byť cítiť, keď európskou témou jesene bola zmena času. V sociálnych otázkach dnes EÚ už len lenivo prepletá nohami. Jej základné ciele blahobytu, prosperity a rovnosti akoby upadali do zabudnutia.
Dopady hospodárskej krízy a škrtov v zdravotníctve, doprave a sociálnych oblastiach nás trápia do dnes. Nové, prísnejšie rozpočtové pravidlá eurozóny často znemožňujú veľké verejné investície, ktoré Európa potrebuje, aby zachovala svoju súťaži-schopnosť a presvedčila všetky regióny o prínosoch medzinárodného obchodu. Dogma fiškálnej disciplíny z posledných 10 rokov nepriniesla oslnivé výsledky a nerovnosť naprieč eurozónou narástla. Aj keď ekonomika rastie, na vyšších mzdách sa to toľko neprejavuje. Ich podiel v národnom dôchodku systematicky klesá - zamestnanci nedostávajú férový podiel z rastu produktivity. Napríklad, na Slovensku máme najnižší rast miezd vo V4.
Množia sa aj “nafigu” krátkodobé a slabo platené zamestnania, ktoré vylepšujú hospodárske ukazovatele, no nevedú k vyššej životnej úrovni. Mať poctivé povolanie už nemusí stačiť na zaobstaranie vlastného bývania. Naopak, atraktívne zárobky pochádzajú z aktivít s otáznou pridanou hodnotou pre spoločnosť, ako napríklad prenájom nehnuteľností či obchodovanie s akciami. Toto prehlbuje príjmové rozdiely, nakoľko iba zlomok spoločnosti si môže dovoliť podnikať v týchto oblastiach.
Nerovnosť teda láme všetky možné rekordy (OECD). 10% najbohatších Európanov vlastní 50% európskeho bohatstva a 40% najchudobnejších len 3%. Za minulý rok zarobili miliardári najviac v histórii - 9 biliónov, čo je zhruba 100 násobok HDP Slovenska. Tieto zárobky sú tak vysoké, že ani investori už nevedia čo s nimi - opätovné nákupy vlastných akcií dosahujú rekordné úrovne. Spúšťačom tohto trendu je aj neustále znižovanie korporátnych daní – v EÚ padli z 35%-ného priemeru v roku 1997 na dnešných 21%. Nehovoriac o tom, že daňové raje umožňujú mnohým spoločnostiam neplatiť dane vôbec.
Všetky tieto tváre nerovnosti prerastajú do sklamania a napätí medzi generáciami, regiónmi a členskými štátmi, čo umne využívajú pravicoví populisti ako Bannon, Salvini či Kaczynski. Osvojili si tradičnú sociálnu hospodársku agendu, čím podčiarkli neschopnosť ľavice určovať politickú agendu naprieč Európu od čias hospodárskej krízy. Napríklad, Steven Bannon odišiel od Trumpa preto, lebo trval na zvýšení korporátnej dane na 45%. Kacznysky v rámci programu „dovidenia neo-liberalizmu“ znížil penzijný vek a zaviedol 120 eurový prídavok na dieťa mesačne.
Deliace čiary medzi víťazmi a porazenými globalizácie sa preto začínajú podobať na tie medzi podporovateľmi a kritikmi EÚ. Byť “Európanom” je čoraz viacej otázkou vrstvy a pôvodu než presvedčenia.
Budúcnosť Európy preto musí spočívať v návrate k svojmu najšľachetnejšiemu sľubu o solidarite a blahobyte. Boje s nerovnosťami, za vyššie mzdy a práva zamestnancov sú generačné výzvy hodné novej vízie. Ich riešenia budú spočívať v najmä v jasnejšej európskej sociálnej politike a ambicióznejších mládežnickych politikách. Po monetárnej, bankovej, colnej či energetickej únii, by chcem preto navrhnúť projekt európskej sociálnej a mzdovej únie, ktorého detaily predstavíme v najbližších týždňoch.
Zdroj foto:TASR/Jakub Kotian