Šťastie v nešťastí

Prvým dobrým znakom bolo, že bol celý, schopný sa postaviť.
Vedel čo sa stalo, nestratil vedomie nechcelo sa mu ani zvracať ani spať (čo by mali byť podľa všetkého príznaky otrasu mozgu). Hovorím si: „Vďaka bohu."

Prišli sme do nemocnice. Po takmer 2 hodinách čakania sme sa konečne aj s rontgenmi dostali na rad na neurológiu, keďže pani doktorka, bola chúďatko sama na celú nemocnicu.
„Vyzerá dobre, ste si vedomí, ako končievajú takéto pády do bazéna?" znelo jej privítanie.
Vtedy nám to asi všetkým „docvaklo". Otec musel ísť von si zapáliť, čo už bol taký nervózny a pani doktorka ho úplne vyviedla z mieri.

Ale mala vlastne pravdu. Potom nám to ešte zopakoval službukonajúci lekár na detskej pohotovosti. Že môže byť rád, že má všetky zuby, celé stavce a pod..

Zatiaľ je stále v nemocnici, ale verím, že ten golier, ktorý musí nosiť, bude jediným následkom, jeho hlúpeho a nerozvážneho skoku do vody.

V takýchto chvíľach premýšľam, aký je život človeka pominuteľný. Jednu minútu sme tu, a tú ďalšiu, už byť nemusíme...

Či už si tú nadprirodzenú silu v ktorú potrebujem veriť, nazvem Boh, anjeli, Alah, alebo akokoľvek, ďakujem za svojho brata. Za to, že nám prišlo zhora takéto upozornenie. Lebo ja sa držím hesla: "Všetko zlé je na niečo dobé." Takže si myslím, že táto udalosť nám mala byť výstrahou a určite nám všetkým zmenila pohľad na život.