Spotené telá tancujú na ľudovú hudbu v podaní skvelej Muzičky. Festivalový stan je nimi celý naplnený. Tešia sa tak veľmi, ako som to na žiadnej inej diskotéke nezažila. Spievajú, vedia všetky slová našich piesní a tancujú v rytme. Žiadne zvodné pohyby. Krepčia ako o dušu.
Je tu aj veľa mladých ľudí – tí, o ktorých si myslíme, že ich zhltli mobily. Tí, ktorí pôsobia, že im už na ničom nezáleží a pohltil ich konzum. Najprv postávam bokom a dojato ich sledujem. Potom ma strhnú medzi seba a ja sa nechávam. Ani sa nenazdám a som v tancujúcom kruhu, ktorý sa vinie priestorom. “Nebojím sa pána!” kričia z plného hrdla.
Nie, nie som na žiadnom folklórnom festivale. Som na tom najslniečkárskejšom a najhipsterskejšom festivale – Atmosféra. Na tom istom festivale, kde sú zastúpené aj ukrajinské vlajky. Na tom festivale, kde sa pomedzi ľudí prechádza bývalá prezidentka bez ochranky.
Títo ľudia – o ktorých nás chcú predstavitelia vládnej koalície, a obzvlášť ministerstva kultúry, presvedčiť, že neznášajú tradície, že ich nectia, alebo ak áno, tak len preto, že je to najnovšia móda – títo tu, naša mládež, vedia spamäti naše tradičné ľudové piesne a idú zboriť drevenú podlahu usilovným tancom.
Na pódiu aj na parkete to vrie, ale niečo malé a horľavé – také šibalské plamienky – horí aj ľuďom v očiach. Taká veselá revolta. Zaznejú aj rómske piesne a nálada, ani nasadenie sa nemení. Sme jedno. Medzi piesňami nie sú pauzy – plynú jedna cez druhú, aj zo slovenskej do rómskej a späť.
Na tomto istom mieste sme včera s kapelou a zopár folkloristami zahrali Slovenskú ľudovú tieseň – a tričko s týmto nápisom mám neplánovane a symbolicky na sebe aj tu. Ale teraz tieseň necítim. Cítim obrovskú nádej. Toto sú ľudia, ktorí sa nedajú potlačiť.
Som presvedčená, že naše tradície nie sú ohrozené vládnou mocou – a už vôbec nie nejakou vymyslenou modernou progresívnou LGBT ideológiou. Žijú tu, s nami, v nás. Sú neoddeliteľné. „Nebojím sa pána,“ spievajú ľudia z plného hrdla – a ja som presvedčená, že to počuť až do Kittsee. A keby aj nie, toto je odkaz, ktorý sa ponesie za pánmi všade naprieč Slovenskom.
A naše tradície a ľudová hudba môžu byť nakoniec to, čo nás spojí. Vo folklóre neexistujú slniečkári ani dezoláti, nejestvujú tu múry 21. storočia. Sme tu len my – takí, akí sme, takí, akí sme boli – a búrime a zabávame sa stále tak isto. Svorne spolu. Vzbura ani zábava nie sú individuálne športy. V oboch treba ťahať za jeden povraz.
Odchádzam z veselice hore briežkom smerom k svojmu karavanu na hornú lúku. V sviežej letnej noci, ktorá nastala po výdatnej dennej búrke, cvrlikajú cvrčky. Cez dymovú clonu poslednej vrstvy mrakov sa predierajú hviezdy a svieži vzduch mi vráža do nosa. Z doliny sa plazí za mnou zvuk výskania a dupania, ujúkania a fidlikania.
Predstavujem si, že je o 150 rokov menej. V tej malej chvíli, idúc poľnou cestou, by všetko vyzeralo a znelo rovnako. Ľudová veselica na lazoch. Odvtedy sme prešli zdanlivo kus cesty, ale v samotnej podstate sme tí istí ľudia. Pracujúci mravčekovia, závidiaci susedia, kolaborujúci pokrytci, dobrosrdeční hostitelia, udavači, ignoranti, starostliví rodičia aj zbabelí občania. Naše folklórne tradície zneužívali aj fašisti aj komunisti, a robia to aj títo - istí. A žiadni z nich nás nedostali. Podupali, potupili, ale nedostali. A nedostanú nás ani títo. Dnes som to videla a počula na vlastné oči a uši. A cítila na vlastnej duši.
