V hlave mám veľa vecí. Neskutočne veľa myšlienok. Dookola si všetko prehrávam. Nechápem. Opäť. Cítim sa taká naivná a hlúpa. Ako keby sa nikdy nič nestalo. Mám pocit, že som práve ukončila ďalšiu kapitolu. Ani neviem, kedy prišiel ten zlom. Len už som zase niekde inde. V inom svete. V Nitre. To úplne stačí. Nitra, veď to mesto je definícia sama o sebe. Všetko je tu usadené a zaklincované. Z tohto mesta moja duša asi nikdy neodíde. Nebudem tu žiť, to nechcem. Ale duša tu ostane. A určite sa z toho zblázni.
Každý má svoj status?
Sama som to povedala, tak asi má.
Ale aký je ten môj? Aký mám status ja?
Pamätáte sa na nedeľu? Áno, na tú nedeľu. Keď bola Peťa stelesnením prázdnin. A my ostaní sme boli... ani neviem. No ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mám zvláštny pocit. Niečo nás tam spojilo. Takým iným spôsobom. Celé je to smiešne. Ale je to o nás. O mne. Báli sme sa ísť von. Aké hlúpe a priehľadné. Vtedy sme tam niečo nechali. Áno, už si spomínam. Peťa si zabudla sveter, Čiča tuším mobil a ja zubnú kefku. Som smiešna, ja viem... Ale tieto veci som nemyslela...
Poďme nájsť miesto, kde čas sa stráca, kde myšlienky skončiť sa vyparia, kde duše ľudí sa prepoja. Poďme nájsť miesto. Len naše a pre nás.
A vlastne neviem, či to eše vôbec chcem. Časť mňa asi áno.
Zase mám pocit, že slovná zásoba je neskutočne obmedzená.
...!Nech žijú kombinácie!...
Ale nie tie staré. Chce to nový začiatok.
Môcť sa odpútať od myšlienok... Ale ja si to asi zaslúžim.
Vrej neexistujú žiadne náhody. Tá veta sa mi páči. No zároveň ma desí. Znamená to, že každá vec, ktorá sa stala, mala svoj zmysel. Všetko má svoj status. Tak prečo toho toľko ľutujem. Ľutujem svoj momentálny stav/status? Asi áno. Chcem to všetko naspäť, no na druhej strane mám pocit, že som šťastná z toho ako to skončilo. Rozpoltená osobnosť.
Aj tak mi to stále pripomína len to more.
Také hlboké a
nekonečné.
Večné more. A vo večnosti je nádej.
Tak sa prepnem. Na inú úroveň. Alebo sa radšej vypnem???
