Ego má zlú povesť. Často sa spája s preceňovaním vlastnej osoby len zato, že sa prejavuje presadzovaním si svojich názorov, nápadov a hodnôt. Stáť si za svojim je predsa racionálne a potrebné, nie je na tom nič zlé. Problémom to začne byť až vtedy, keď je to bez ohľadu na iných na ich názory a hodnoty. Nemusí to byť arogantné, naopak, často je to dobre mienené. Ego nás iba tlačí k tomu, aby sme prejavili svoju pravdu. A tu je pasca. Svoju pravdu často zamieňame za univerzálnu a tým sme na najlepšej ceste ku konfliktu. To platí vo všetkých vážnych a nebezpečných celosvetových situáciách, ale nemusíme ísť tak ďaleko, stačí, keď sa pozrieme na svoj najbližší vzťah. Od predstavy, že „Ja“ viem čo je správne, sa ľahko dostaneme k posudzovaniu a odsudzovaniu toho druhého. Mnohokrát je to podvedomé. Veď sa to robí takto, ako je možné, že to nevieš? Ja viem čo je dobré, aj pre teba je to dobré. Cítite tu ten výkričník s otáznikom? Naozaj to viem!? Väčšinou si tú otázku nepoložíme a v svojom presvedčení ideme ďalej. Nemusíme to ani otvorene povedať, často to prejavíme nepriamo, len svojimi postojmi a aj tak dokážeme ublížiť. Posudzovanie často spojíme s pasívnou agresivitou. Kedy si uvedomíme, že sme ublížili? Keď sa druhá strana otvorene a hlasno bráni? Keď sa stiahne a odmietavo mlčí? Mnohokrát ani to nie je dostatočný signál že sme partnera zranili, naopak ešte tvrdšie presadzujeme svoju pravdu. Je tu konflikt a boj. Ale to sme predsa nechceli.
Čo sa dalo urobiť? Striehnuť si na presvedčenie, že ja to viem lepšie. Na presvedčenie že, veď je to predsa samozrejmosť. Vtedy sa zastaviť a zamyslieť nad tým. To čo je pre mňa jasné je pravdou aj pre druhú stranu? Možno to má inak. Práve v tejto konkrétnej situácii som ja nikdy nebol/a. Je to jej/jeho život. Skúsiť sa pozrieť očami toho druhého a prejaviť rešpekt. Rešpekt je uznanie. Uznanie práva byť sám sebou, uznanie práva byť takým akým ten druhý chce byť. Je to prejavenie: „vidím ťa a neposudzujem“, aj ak je to v rozpore s mojimi presvedčeniami a hodnotami.
Prečo sa nám to niekedy darí a niekedy nie? Občas nás zaslepí prílišná zviazanosť. Tak veľmi mi na tebe záleží, tak veľmi ti chcem pomôcť, že prinášam ale aj pretláčam svoje riešenia. Stáva sa to najmä pri dospelých deťoch, že ich nevieme „pustiť“ a nechať žiť svoj vlastný život.
Občas si tiež rešpekt zamieňame s vynúteným uznaním. Povieme že, ten vzbudzuje rešpekt a myslíme skôr strach. Chceme aby nás deti rešpektovali, veď čo všetko sme pre nich urobili a zabudneme sa naučiť rešpektovať ich.
Rešpekt neznamená slabosť ani podriadenosť. Naopak, vyžaduje veľkú vnútornú silu. Znamená totiž byť dostatočne sebavedomý na to, aby sme dokázali priznať, že nemáme vždy pravdu a že každý človek má právo nachádzať si vlastné postoje, hodnoty a riešenia. Rešpekt znamená uznávať hodnotu druhých ľudí. Znamená počúvať ich názory, aj keď s nimi nemusíme súhlasiť.
Zaujímavé je, že skutočný rešpekt často vzniká práve vtedy, keď dokážeme svoje ego na chvíľu umlčať. Keď sa začneme zaujímať o to, čo druhý človek skutočne prežíva. Vtedy sa rozhovor mení na dialóg a konflikt sa môže premeniť na porozumenie. Vaša Maja ( www.koucvitaja.sk )
