V noci som sa zobudila a zacítila čosi známe. Hlava rýchlo prehodnocovala voňavé vzorce. Skúmavo som sa za ňou posúvala...
Vôňa môjho muža... Napadlo ma, že je presne taká istá ako tá z poobedia. Nechala som ju, nech sa prepletie s mojimi myšlienkami. Tvár som priložila celkom blízko a vdychovala tak silno, až mi pripomenula minulosť. My a trinásť rokov...
Prehŕňam sa v očakávaniach, premietam si zaľúbené listy, svadobnú kytičku z chalanchoe. Počítam smelé plány do budúcnosti, preleziem naše miesta...
Zastanem pri nemocničnom zrkadle.
Moja tvár bez úsmevu, prázdny pohľad a neupravené vlasy.
Diagnóza jasná, na slzy nie je čas. Brucho pod županom ukrýva nový život.
Jediné, čo vnímam, je vôňa. Jediné, čo ma uzdravuje, je vôňa. Prichádza za mnou každý deň... vôňa môjho muža.
A potom sa zrodila nová, tá jemnulinká. Udivuje ma, chcem s ňou byť každú chvíľu.
Ručička na váhe ukazuje štyridsaťdva kíl a moje nohy sú ako polená. Po každých troch schodoch si musím dať oddych. Ale vedú ma k bábätkám.
Len jedno má jemnulinkú vôňu. To naše.
Vsunula som sa pod objatie a vôňa ma uspala.
PS: Venujem manželovi k 13. výročiu svadby