Veľkonočná nedeľa , radostný deň na ktorý kresťanská obec čaká.
Je to krásna pripomienka pre vercov či nevercov pre opätovné zasadenie nádeje a radosti do nášho srdca.
Moja dnešná otázka je , prečo ale čakať ? Prečo tak nežiť každý deň ?
Nádej , láska, radosť, pokoj či viera.
Všetko „veci“ , na ktoré nepotrebujeme peniaze , a nedajú sa kúpiť. Áno s niektorými z v Vás by som prišla do polemiky, že dá.
Sú rôzne školy, kurzy, couchi či mentori, kňazi či psychológovia.
Pokiaľ chcete , a cítite , nech sa páči.
Avšak ako sa vraví , v jednoduchosti je krása, a skutočným kľúčom k týmto najviac skloňovaným slovám , ktoré až ako cliché pôsobia, nie je potrebné nič.
Len Ty a Tvoje vnútro v chvíľke stíšenia.
Aj v kostole, počas omše , keď príde vyzvanie k stíšeniu , oľutovaniu hriechov, či tichej modlitbe sme k tomu smerovaní.
Tak prečo si ho nedopriať každý deň, aj keď len 3 minúty ?
Vypnime wifi, dajme lietadlové režimy, stíšme zvuky elektroniky ... jeden krát lepšie vyskúšať ako 100 krát počuť.
Dajme to na papier , všetky naše strachy, bolesti , očakávania či radosti.
Aj obyčajný kúsok papiera a pero či ceruzka Ti pomôže uvoľniť kapacitu v mysli , hlave , duši.
Ako keď Tvoje úložisko je plné, a tu žiadny cloud či externú pamäť platiť nemusíš.
Vypíšme sa z toho , rukou , skúsme to raz , dva krát , ... , až sa stane z toho naša rutina .
Je to tak, ako keď si triedime veci v skrini či domácnosti.
Malých veci je potrebné sa vzdať, aby sme vytvorili priestor pre príchod nových , aktuálnej veľkosti .
Je nám to ľúto ,však ? Nechceme sa niektorých kúskov vzdať ? Boli drahé , obľúbené , alebo si myslíme, že do nich schudnem.
To je v poriadku , ale je čas, sa posunúť ďalej.
Poďakujme sa tomu kúsku, ktorý nám poslúžil a pošlime ho ďalej .
Určite už niekde niekto čaká a veľmi ho poteší, ako keď prišiel k nám , či už to bolo kúpou alebo darom.
A teraz ? Máme priestor pre príchod iného.
Kolobeh. Všade a vo všetkom.
Máme potrebnú silu na zvládnutie všetkého.
Neplytvajme energiu na úvahy , prečo áno , prečo nie, pretože vo vnútri odpoveď už dávno poznáme.
Že nie ?
S nánosmi sebaklamu , či prevzatím právd či riešení iných za svoje vlastné , sme sa obalili , a zastreli svoj zrak. Ale teraz to už vieme.
Prečo to tak robíme ?
Z vlastnej skúsenosti viem, že je to jednoduchšie , ako sa rozhodnúť a sám a niesť následky.
Pretože kto potom bude „ na vine“ ? Áno , nie ja či Ty ale niekto iný .
Ale to nie je pravda. Pretože my sme sa rozhodli dať do iných rúk náš život, takže zodpovednosť, aj keď si ju akokoľvek chceme ospravedlniť je na našej strane.
Stojí nám to za to ?
Nemala som na výber, bola som donútená, robila som to pre dobro mojej rodiny, iná možnosť nebola.
Skutočne ?
Nová možnosť sa otvorí uzavretím toho čo je otvorené. Takže , nemyslím si že nemáme alebo sme nemali na výber. Ale zvolili sme si prioritu v danej chvíli. A je to tak v poriadku.
Teraz to už vieme.
Preto môžeme postupne odoberať vrstvu po vrstve , ako cibuľa či lupene kvetov keď sa postupne zbavujú svojho šatu.
Každý jeden deň je darom, ktorý bol udelený nám. Každému jednému. S vlastnou slobodnou vôľou, srdcom i rozumom.
Tak zoberme papier a pero a prevezmime opäť svoj život do svojich rúk.
Čaká na to.
Dosť bolo výhovoriek , sebaľútosti , pohodlnosti či mysleniu že je už neskoro.
Všetko je možné.
Otázkou skôr je :
CHCEŠ ?
Máš všetko na zvládnutie toho, čo Ti prinesie každý jeden deň.
V tom je základ sebadôvery.
Pravidelné stíšenie a dôverčivá viera je naša sila.
