V histórii liberalizmu sme sa pozreli na to, ako a kedy vznikol. Teraz by som rád predostrel, ako podľa liberalizmu funguje ekonomika. Prvým významným ekonómom, ktorý sa postavil na stranu liberalizmu, je Adam Smith. Adam Smith sa považuje aj za ekonóma klasickej školy a otca ekonómie. Pred vydaním jeho knihy existovali len dve iné školy ekonómie, a to merkantilizmus a fyziokratizmus. Merkantilizmus zastával postoj, že štát je iba tak bohatý, koľko má zlata a striebra, a ako veľmi dokáže ovládať obchod (clá, monopoly, regulácie). Fyziokratizmus na opačnej strane predstavoval ekonomický smer, ktorý za jediný zdroj bohatstva považoval pôdu a poľnohospodárstvo.
Aby sme pochopili, prečo je Adam Smith pre liberalizmus taký dôležitý, musíme si najprv vysvetliť, čo je trh. Trh je miesto alebo systém, kde sa stretáva ponuka a dopyt. Nie je to len fyzické trhovisko, ale predovšetkým spôsob, akým ľudia dobrovoľne vymieňajú tovary a služby za cenu. V liberálnom chápaní preto trh nie je chaos, ale mechanizmus, ktorý cez ceny koordinuje rozhodnutia mnohých jednotlivcov.
Adam Smith mal proti merkantilizmu jednoznačné výhrady. Vyhranil sa tým, že bohatstvo štátu nespočíva v počte vzácnych kovov, ale v schopnosti spoločnosti produkovať a vymieňať. Skutočné bohatstvo trhového hospodárstva pre Smitha teda spočívalo v práci, produktivite práce, deľbe práce a fungujúcom trhu. Pre Adama Smitha bolo zasahovanie štátu do hospodárstva zbytočnou bariérou, ktorá bránila rozvoju.
Naopak, z ideí fyziokratizmu si zobral myšlienku produktívnej práce (bohatstvo nevzniká len tak, ale iba tam, kde sa pracuje a tvorí) a rovnako sympatizoval s myšlienkou prirodzeného poriadku (ekonomika má svoje zákonitosti a štát by ich nemal dusiť prekážkami). Odlíšil sa od nich však v tom, že bohatstvo nepochádza iba z pôdy, ale aj z remesiel. Za neproduktívnu prácu teda považoval iba takú prácu, ktorá poskytuje nehmotnú službu a ktorá sa “spotrebuje” v momente jej poskytnutia a neostane po nej nový statok. Adam Smith týmto rozdeľoval prácu na produktívnu a neproduktívnu, nešlo mu však o hodnotenie ľudí, ale o ekonomické rozlíšenie, aby vysvetlil, že podľa neho produktívna práca rozmnožuje hmotné bohatstvo, zatiaľ čo neproduktívna nie. Neznamenalo to, že učiteľ, ktorý dával vedomosti, bol menej cenný ako stolár, ktorý vyrábal stoličky, ale podľa Adama Smitha jeden tvoril hmotné bohatstvo (stoličky) a druhý mal “iba” spoločenskú úlohu. Dnes za tvorenie bohatstva považujeme aj služby, ktoré netvoria hmotné predmety, pretože vieme, aká je ich úloha a ako prispievajú do hospodárstva.
Rast bohatstva podľa Smitha ale nezávisí iba od štátu, ale aj od akumulácie kapitálu (budovy, stroje, zásoby...). Ak máme dostatok práce a produktivity, stále to nemusí stačiť, ak občania nemajú dosť kapitálu na to, aby mohli produktívne pracovať. Predstaviť si to môžeme tak, že človek môže byť dostatočne vzdelaný ako lekár, ale ak nemá skalpel či nemocnicu, jeho práca sa bude vykonávať iba ťažko.
„...každý sleduje pouze vlastní zisk a jako v řadě jiných případů ho vede jakási neviditelná ruka, aby pomáhal dosáhnout cíl, o který mu vůbec nejde... Tím, že sleduje vlastní zájmy, nejednou prospěje zájmům společnosti více, než kdyby jim chtěl skutečně prospět.“ (Smith, A.: Pojednání o podstatě a původu bohatství národů. Sv. 2. Praha 1958, str. 35.)
Týmto výrokom by som rád preklenul k neviditeľnej ruke. Ako môžeme vidieť v danej citácii, Adam Smith sa vyjadruje k “sebeckosti” jednotlivca, ktorý sleduje iba vlastný zisk. V druhej vete však vidíme, že sledovanie tohto zisku vôbec nie je zlé, pretože prospieva aj záujmom spoločnosti. Ako? To rád ukážem na druhom citáte z knihy Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov.
“Že se můžeme naobědvat, to není z dobré vůle řezníka, sládka nebo pekaře, nýbrž proto, že dbají svých vlastních zájmů. Nedovoláváme se jejich lidskosti, nýbrž jejich sobectví, a nikdy jim nevykládáme o svých potřebách, nýbrž o výhodách, které z toho budou mít. Nikdo nechce být závislý především na dobrodiní svých spoluobčanů, leda žebrák.” (SMITH, Adam. Pojednání o podstatě a původu bohatství národů. Praha: Liberální institut, 2016, kniha I, kap. 2, s. 25 – O zásadě, na níž je založena dělba práce.)
Najpodstatnejšie však je slovné spojenie z prvej pasáže – neviditeľná ruka. Adam Smith, ako už bolo spomenuté, veril spontánnemu poriadku. Veril, že trh je vedený individuálnymi pohnútkami každého účastníka, ktoré sú korigované “neviditeľnou rukou”. Táto neviditeľná ruka je mechanizmus, ktorý vyjadruje utváranie súladu individuálneho a spoločenského záujmu. Ak to teda spojíme s druhým citátom, zisťujeme, že pekár nepečie chlieb, aby sa ľudia najedli, ale preto, aby si zarobil na svoje životné potreby. Jeho primárnym cieľom nie je nakŕmiť obyvateľstvo, ale zarobiť peniaze, pričom vedľajší účinok je práve ten, že ľudia majú zabezpečené potraviny.
Smithova snaha ukázala, že individuálne záujmy môžu viesť k spoločenskému prospechu. V 20. storočí ekonóm Friedrich August von Hayek rozvinul myšlienku Adama Smitha tým, že pridal trhu druhú úlohu. Okrem miesta výmeny je podľa neho trh aj systém rozptýlených informácií. Ceny podľa Hayeka prenášajú vedomosti, ktoré sú inak roztrúsené medzi miliónmi ľudí, a práve preto trh funguje aj bez centrálneho plánovania. Túto myšlienku Hayek rozvíja v eseji The Use of Knowledge in Society (Využitie znalostí v spoločnosti).
Cena nie je iba číslo, ktoré zaplatíme za tovar. Je to aj signál, ktorý ukazuje, aký je daný statok vzácny, aké sú náklady na jeho výrobu a ako sa s ním má v ekonomike nakladať. Ak sa výroba stane lacnejšou alebo sa ponuka zvýši, cena zvyčajne klesá. To znamená, že statok je dostupnejší a môže ho využívať širší okruh ľudí. Ak je však statok vzácnejší alebo ťažšie dostupný, jeho cena stúpa a trh tým dáva signál, že s ním treba narábať opatrnejšie alebo ho presunúť do iného využitia. Práve preto je cena pre Hayeka nositeľom informácie, ktorú by žiadny centrálny plánovač nedokázal poznať v plnom rozsahu.
Veľmi znepokojivo môže znieť, že trh je riadený najmä vlastným záujmom miliónov individuálnych ľudí. Má to však svoje obrovské výhody. Aj keď to z úst liberálov môže znieť čudne, na trhu prebieha plánovanie – toto plánovanie však funguje bez centrálnej autority. Vysvetlíme si to na príklade. Firmy, ktoré vyrábajú kečup, vyrábajú zároveň aj horčicu. Na obe omáčky používajú rovnaké stroje, ktoré sa v každej chvíli môžu prepnúť z výroby kečupu na horčicu. Na internete sa objaví nový trend, keď ľudia začnú jesť veľké množstvo horčice. Obchody sú prázdne a majitelia obchodov vo veľkom objednávajú horčicu, zatiaľ čo kečup stojí na poličke. To je pre firmy signál, že treba prepnúť stroje na výrobu horčice, pretože je vysoký dopyt. Toto je spojené aj s ďalšou výhodou trhu, a to je efektívne využívanie informácií cez ceny. Ak je dopyt vysoký a ponuka nízka, tlačí to na zvyšovanie cien, aby sa ponuka vyrovnala dopytu. To funguje, pretože pri zvyšujúcej sa cene komodity ľudia obmedzujú svoj dopyt po danej komodite. Trh je motivátorom, ktorý ľudí motivuje podnikať a inovovať. Dopyt ľudí je v podstate nekonečný a vďaka inováciám dokážeme dopyt uspokojovať efektívnejšie. Opäť je dobré povedať si to na príklade. Kedysi sa na plechovku spotrebovalo 80 g hliníka. Dnes sa na rovnakú plechovku spotrebuje okolo 10 g. To znamená, že rovnaký podnikateľ dokáže z rovnakého množstva hliníka vyrobiť 8 plechoviek namiesto jednej. Tým dokáže uspokojiť väčšie množstvo spotrebiteľov a znižovať cenu svojho produktu. Veľkou výhodou trhu, ktorú spomínal už Adam Smith, je práve to, že spája individuálne a spoločenské záujmy.
Nič však nie je dokonalé a trh prichádza aj so svojimi nevýhodami. Veľkou nevýhodou sú napríklad kartely či prirodzené monopoly, ktoré môžu vznikať. Príkladom kartelu sú napríklad mobilní operátori v Českej republike. Sú tam tri firmy, ktoré nepustia na trh štvrtého konkurenta a udržiavajú ceny na rovnakej, umelo vysokej úrovni. Prirodzený monopol sám o sebe nemusí byť problémom. Prirodzený monopol je situácia, keď jedna firma vie zásobovať celý trh lacnejšie a efektívnejšie než viac menších konkurentov. Napríklad ŽSR – pri nej by bolo zbytočné mať konkurenciu, kde by časť železničnej infraštruktúry vlastnili ŽSR, druhú časť firma A a tretiu časť firma B. Ak je však monopol riadený neefektívne, často sa môže stať, že ceny sú vysoké a infraštruktúra zastaraná. Keďže ľudia nie sú vždy racionálni a nie vždy sa rozhodujú správne, môže nastať aj situácia, keď trh prinesie krízu. Kríza je často spôsobená aj zásahmi štátu do trhového procesu, ale vždy vzniká najmä z iracionality jednotlivých aktérov, medzi ktorých patrí aj štát. Pri trhovom procese často vznikajú aj externality, ktoré však trh nevníma, pretože nie je živým organizmom. Poznáme dva typy externalít, a to pozitívne a negatívne. Medzi negatívne externality patrí napríklad znečisťovanie životného prostredia, hluk, dopravné kongescie. Medzi pozitívne napríklad vzdelanie a inovácie. Nevýhodou je aj nerovnosť informácií a situácia, keď trh nerobí to, čo potrebuje spoločnosť.
Z toho vyplýva, že liberalizmus nevidí trh ako dokonalý mechanizmus, ale ako najlepší systém, ktorý poznáme na koordináciu miliónov rozhodnutí. Funguje dobre vtedy, keď sú zachované konkurencia, vlastnícke práva a jasné pravidlá. Ak sú tieto podmienky narušené, trh môže zlyhávať – nie preto, že by jeho princíp bol chybný, ale preto, že nemá vhodné prostredie.
