Nie preto, že odpoveď neexistuje. Ale preto, že dobrá otázka odhalí miesto, kde sa začína politické nepohodlie. Tam, kde sa za peknými slovami o spolupráci, regiónoch, výsledkoch a „lepšom kraji“ začne črtať jednoduchý problém:
Kde má Ondrej Lunter hranice?
Nie programové.
Nie komunikačné.
Nie marketingové.
Hodnotové.
Lebo keď si banskobystrický župan podá ruku s predsedom HLAS-u Matúšom Šutajom Eštokom a verejne to vysvetľuje ako súčasť „modelu programovej súdržnosti a dôvery na krajskej úrovni“, otázka neznie len: Čo tým kraj získa?
Otázka znie aj inak:
Čo tým niekto iný získa od neho?
Lebo politika nie je len o cestách, školách, ambulanciách a sociálnych službách. Politika je aj o symboloch. O fotografiách. O legitimizácii. O tom, komu dáme kredit, že je prijateľným partnerom. O tom, komu pomôžeme vyzerať konštruktívne, normálne, štátnicky.
A tu už nestačí povedať: Veď ide o kraj.
Naozaj ide iba o kraj?
Alebo ide aj o to, že župan potrebuje širokú predvolebnú podporu a za tú je ochotný meniť hranice toho, čo ešte nazve spoluprácou?
S kým si ešte podá ruku?
Ondrej Lunter hovorí, že v kraji treba spolupracovať naprieč politickým spektrom. S nezávislými, s Alianciou, s Hlasom, s KDH, s PS, so SaS. Znie to rozumne. Znie to dospelo. Znie to ako samosprávny pragmatizmus.
Ale práve preto sa treba pýtať:
Kde sa tento zoznam končí?
S kým už nie?
S kým si ešte podá ruku, ak to bude „v záujme kraja“?
S kým sa ešte odfotí, ak mu to zabezpečí hlasy v zastupiteľstve?
Koho ešte nazve konštruktívnym partnerom, ak mu pomôže schváliť rozpočet, cestu, školu, ambulanciu?
A hlavne:
Kto je ešte stále neprijateľný — a podľa akého kritéria?
Lebo toto je jadro problému. Lunterovci vstupovali do krajskej politiky aj ako odpoveď na extrémizmus. Ich politický príbeh mal hodnotový základ. Nebol postavený iba na tom, že budeme efektívnejšie opravovať cesty. Bol postavený aj na tom, že niektoré veci sa jednoducho nerobia. Niektorým silám sa neustupuje. Niektorým aktérom sa nepomáha vyzerať normálne.
Lenže dnes počúvame inú reč.
Dnes sa hovorí: výsledky, spolupráca, program, kraj, ľudia, regióny, praktické riešenia.
Dobre.
Ale potom sa treba spýtať:
Kedy sa z praktickosti stáva bezbrehosť?
V záujme čoho?
Najsilnejšia obhajoba Lunterovho kroku je jednoduchá: kraj potrebuje výsledky. Cesty, školy, zdravotníctvo, ambulancie, sociálne služby. Banskobystrický kraj má reálne problémy. Nie je to luxusný región, ktorý si môže dovoliť hrať ideologické divadlo.
Lenže aj tu platí:
V záujme čoho sa má všetko toto diať?
A ešte presnejšie:
Čo všetko možno ospravedlniť tým, že „ľudia sa chcú mať dobre“?
Lebo veta „robíme to pre ľudí“ je v politike univerzálne rozpúšťadlo. Rozpustí nepohodlie. Rozpustí hodnoty. Rozpustí minulosť. Rozpustí otázky.
Veď kto by bol proti cestám?
Kto by bol proti ambulanciám?
Kto by bol proti školám?
Kto by bol proti sociálnym službám?
Lenže toto nie je spor o to, či majú byť cesty opravené.
Toto je spor o to, či sa kvôli opravenej ceste môže stať každý prijateľným partnerom.
A či župan, ktorý sa rád opiera o hodnotový jazyk, môže zároveň tváriť, že podanie ruky je len technický úkon.
Nie je.
V politike nikdy nie je.
Prečo to potrebuje vysvetľovať?
Možno najzaujímavejšia časť Lunterovho statusu nie je samotné oznámenie podpory. Najzaujímavejšie je jeho dodatkové P. S.
Lunter dopredu vie, že časť verejnosti bude nahnevaná. Vie, že sa objavia rozčúlené komentáre. Vie, že toto gesto nebude prijaté ako obyčajná pracovná fotografia.
A práve preto sa pýta ešte jedna otázka:
Ak je to také čisté, prečo to treba preventívne obhajovať?
Prečo treba dopredu vysvetľovať, že komentáre nebude mazať?
Prečo treba hovoriť, že „si máme ponechať názory, hodnoty a cnosti“?
Prečo treba ubezpečovať, že samospráva je niečo iné ako celoslovenská politika?
Možno preto, že aj sám cíti, že fotografia so Šutajom Eštokom nie je neutrálna. Že to nie je len pracovné stretnutie. Že to nie je len regionálna koordinácia. Že v čase, keď je slovenská politika ostro polarizovaná, takéto gesto znamená viac než len „ďakujem za podporu“.
A ak to znamená viac, potom sa treba pýtať:
Čo presne tým Ondrej Lunter povedal?
A komu?
Dá sa byť hodnotový len vtedy, keď to nič nestojí?
Najväčší test hodnotovej politiky neprichádza vtedy, keď je ľahké byť slušný, demokratický a zásadový. Prichádza vtedy, keď sa hodnoty dostanú do konfliktu s výhodou.
S podporou.
S hlasmi.
S pohodlnou väčšinou.
S obrazom schopného manažéra, ktorý sa „dohodne s každým“.
A tu je možno najtvrdšia otázka:
Je Ondrej Lunter hodnotový politik, alebo len veľmi šikovný správca podpory?
Je to princíp, alebo technika moci?
Kraj nie je mimo republiky
Obľúbená obrana znie: „Tu dolu, v samospráve, je to iné.“
Lenže je to naozaj také jednoduché?
Banskobystrický kraj neleží mimo Slovenska. Krajská politika nežije vo vákuu. Predsedovia strán, ktorí sa fotia so županom, nie sú na krajskej úrovni iní ľudia ako na celoštátnej. Ich verejný obraz sa nedelí na „štátny problematický“ a „regionálny konštruktívny“.
Ak niekomu na krajskej úrovni pomôžem vyzerať ako partnerovi, pomáham mu vyzerať ako partnerovi aj inde.
Ak niekomu podám ruku pred kamerou, nehovorím len: „Riešime cesty.“
Hovorím aj: „Toto je človek, s ktorým sa dá verejne stáť.“
A to je politické posolstvo.
Či sa to Lunterovi páči, alebo nie.
Tak kde sú hranice?
Možno by stačilo, keby Ondrej Lunter odpovedal na niekoľko jednoduchých otázok.
Nie marketingovo. Nie statusom o výsledkoch. Nie zoznamom investícií.
Jednoducho.
S kým by ste už nespolupracovali?
Aké správanie politickej strany alebo jej lídra by bolo pre vás dôvodom povedať: toto už nie?
Je hranicou extrémizmus? Korupcia? Útoky na inštitúcie? Polarizácia spoločnosti? Hrubosť vo verejnom priestore? Rozklad dôvery v právny štát?
Alebo hranicou nie je nič, pokiaľ sa dá v kraji schváliť rozpočet?
Pragmatizmus bez brzdy
Pragmatizmus v politike nie je sám osebe zlý. Bez dohôd sa nedá spravovať kraj. Bez kompromisov sa nedajú schvaľovať rozpočty. Bez komunikácie sa nedajú riešiť regióny.
Ale pragmatizmus bez hraníc už nie je cnosť.
Je to pohodlný spôsob, ako sa vždy dohodnúť.
S každým.
Za každých okolností.
V mene dobra, ktoré sa práve hodí pomenovať.
Dnes sú to cesty.
Zajtra školy.
Pozajtra ambulancie.
A vždy sa nájde niečo, pre čo sa oplatí ešte raz podať ruku.
Lenže politika, ktorá vždy nájde dôvod, prečo ustúpiť, nakoniec prestane vedieť povedať, čomu vlastne verí.
A preto možno dnes nejde o Matúša Šutaja Eštoka.
Možno ani o HLAS.
Možno ide najmä o Ondreja Luntera.
O to, či ešte vie povedať vetu:
Toto už nie.
Lebo ak nie, potom sa netreba tváriť, že ide o princípy.
Potom ide len o mocensky dobre zabalený pragmatizmus.
A otázka už nestojí, s kým si Ondrej Lunter podal ruku.
Otázka stojí:
S kým by si ju ešte nepodal?
P. S.
Možno tento text vyznieva príliš kriticky voči Ondrejovi Lunterovi. V skutočnosti mu však podáva pomocnú ruku. Nie preto, aby sa mohol odfotiť s ďalším podporovateľom. Ale preto, aby mal ešte šancu jasne povedať, s kým si ruku nepodá.
