Mňa sa tiež nik nepýtal, či tu chcem byť... či chcem prísťna tento svet... bola som malá.... príliš malá na to, aby som vedela... aby sommohla povedať... povedať svoj názor... malá, bezbranná... ktorá potrebujeochranu a niekoho, kto chráni... obetuje a miluje... potrebovala som, aby toniekto spravil za mňa... ďakujem mojim rodičom, že sa tak rozhodli, že mi dalimožnosť byť na tejto zemi... na tomto svete... že mi dali možnosť milovať a byťmilovanou... že sa môžem tešiť z vecí, ktoré mám okolo seba... že som medziľuďmi, že mám priateľov... že každý deň vidím slnko... ďakujem, za dážď avietor... za vodu, keď som smädná... za priateľov, ktorí sú tu... zakaždého nového človeka, ktoréhostretnem...cestou do školy alebo do obchodu... ďakujem za lastovičky... zaštebot vtákov, ktoré ma ráno budia...
Kto z násmá právo rozhodovať o živote? Niekomu dať možnosť otvoriť oči a prvýkrát sanadýchnuť... a inému zasa nie.... prečo? Lebo sme nezodpovední? Lebo sa bojíme?Mám svoj názor na umelé ukončenietehotenstva... je jedno ako... je jedno z akej strany sa na to pozeráte... somkresťanka, no nič na veci nemení, aby som zabíjala či nezabíjala... je jedno,či niekto verí v Boha alebo neverí... to je každého osobná vec... no jeneľudské a nemorálne zabíjať... lebo je to žena? Jej telo? Ako sa ohradzujúniektoré hnutia... a to, čo je v nej, ten život je z čoho? Z nej... zoženy... a z muža... kedy vzniká jedno... malé... bezbranné a rastúce...pripravujúce sa na život... muž teda nemá právo povedať svoj názor? Lebo ženaho vynosí? Si žena, tak ako sú tvoje kosti a všetko... celá stavba tvojho telaprispôsobená tomu, že si žena, aby si mohla porodiť a vynosiť dieťa... tonezmeníš... si žena... Možno mám staromódne názory... nemám tým však namyslito, že žena má teraz sedieť doma.. množiť sa... plodiť.. a rodiť... to jerozdiel...
Ľudia sirobia čo chcú... veď taká je dnešná doba, každý a všade to hovorí... Doba robíľudí alebo ľudia robia dobu?... to je už normálne... takto to dnes chodí....kde to žijem? Pred niekoľkými rokmi sa považovali za normálne iné veci... ľudiasa menia... nie doba, ale ľudia sa menia... dnes je všade násilie... všetko sačím ďalej tým viac stupňuje... a zasa:veď je to normálne... čo s tým narobíme... všetci sa pohoršujú... a hovoria, čouž... prejde zasa niekoľko desaťročí a to, čo sa robí teraz bude normálne, leboprídu ešte horšie veci... teraz sa snažia aspoň čosi ututlať... zakryť...všetko je akosi zatajované... Je normálne zabíjať? Nevinných? Zabíjať deti?Podľa mňa je smiešne určovať, od kedy je plod dieťaťom a dokedy nie je... jesmiešne a smutné zároveň, ak sa dohadujú, do ktorého mesiaca sa môže vykonávať...umelé prerušenie tehotenstva... opravujem sa... ukončenie tehotenstva... človeksa predsa vyvíja celý život... niektorí vôbec nedospejú... tak sa dohodnime,kedy sa človek stáva človekom... vtedy, keď splynie spermia s vajíčkom, alebovtedy, keď sa niekto v 35 rozhodne alebo si uvedomí, aby zmenil svoj život azačal robiť čosi užitočné? Kedy sa človek stáva človekom? Smutné, ak taktoľudia rozmýšľajú...
Potom je tuďalšia vec... rozhodnutie a voľba rodičov, či chcú, aby sa im narodilo aj tochoré dieťa... zasa protiargument, prečo by malo trpieť? Viete, čo si myslím?Že také choré alebo postihnuté dieťa je oveľa šťastnejšie a úprimnejšie, akoktorýkoľvek dospelý človek... že má radosť z tých najjednoduchších vecí... ževšetko vnímajú inak... Viem... je to ťažké, lebo také dieťa si vyžadujeneustálu starostlivosť... že veľa vecí robíme za ňho, že ho kŕmime... pomáhamemu vykonávať základné činnosti, čo sa týka sebaopatery... Rozhodujeme o tom, ktobude na tomto svete a kto nie? Komu dáme možnosť žiť a komu nie... Viete čo?Možno bude dobré, keď spravíme nejaký výskum najlepších, najkrajších,najmúdrejších... a použijeme ich vajíčka a spermie pre vytvorenieďalšieho a perfektného potomstva... aby sa to potomstvo nevymykalo od štandardu...
Každý chcemať slobodu vo svojich konaniach... deti začínajú pohlavne žiť už v trinástich,keď nie skôr, veď čo.. taká je doba... potom sa zabíjajú ich deti... je jedno vakom veku... lebo to teraz nezvládne... ale už je tu.. moji rodičia súrozvedení... mamka nás vychovávala a starala sa o tri dievčatá... sama... navšetko... tiež si mohla povedať... dobre, ja to nezvládnem... a som tu... akýje rozdiel medzi zabitím vtedy a teraz? Tiež to mohla spraviť... zbaviť sa tejtiaže... zo strachu, že to nedokáže...
A kde majúhlavu tí mladí? Kedy si konečne uvedomíme, kam spejeme? Len pre pôžitok a dobrýpocit... celý čas stresujú, či nie je tehotná, napchávajú sa nebezpečnýmichemikáliami, len aby neotehotnela, ale mali spolu „fun“ a veď čo... keď sapritrafí... tak si ho pôjdem dať vziať? Chcete robiť veci, ktoré vám robiaradosť? Tak to berte so všetkým, čo to prináša...
Pripadá vámtento článok trochu rozhorčene? Nie ste sami... neviem, kedy začneme byťľuďmi... Kedy prestaneme byť sebeckí... a nemyslieť len na seba... ale naozajľúbiť...
Keby som sa nachádzala v situácii, že by som sa malarozhodnúť pre život svoj alebo pre život dieťaťa, tak by som dala život jemu...ja som už mala možnosť byť na tomto svete a milovať... A ten malý človiečik sito tiež zaslúži... .. s radosťami... starosťami... pádmi a vstávaním... nech jemilované... nech miluje... nech okúsi, aké to je byť s niekým... zdieľať svojživot s niekým tak úžasným... viem... len slová... aj to si môžete povedať...museli by ste poznať môj život... so všetkým...
ďakujem...mojim rodičom... že som tu... že som milovaná a milujem... za moje sestry... zamôjho priateľa... za všetko a všetkých... koho stretávam... čo sa ma dotkne...čo vo mne zanechá akúkoľvek stopu... celý život sa učím... ďakujem za možnosťrásť a učiť sa... padať a vstávať.... chytiť ruku, ktorá mi ponúka pomoc...ďakujem aj za slzy hnevu a zlosti, keď sa niekedy zdajú veci na nič...zbytočné... no ďakujem aj za slzy radosti a šťastia... Keď po uzmierení snajbližšími ostávam v objatí... s úsmevom...
Prepáčte miženy a muži, ktorých som sa akýmkoľvek spôsobom dotkla... sú rôznedôvody... no chcela som reagovať na tieto...
