Po večeroch je aj mestský ruch taký iný. Ticho to celkom nie je - preháňajú sa po uliciach "machri" na "vytuningovaných" motorkách s odrezanými výfukmi (aspoň sa mi zdá, že ten príšerný zvuk, ktorý sa odráža od bratislavských domov, plynie z tohto zásahu do tela vozidla) alebo na tých svojich motorizovaných štvorkolkách (možno podvedome túžia po návrate do bezstarostného detstva?). Predsa len, keď sa končí ďalší deň, je dobré sa utíšiť a usporiadať si myšlienky. Ja mám teraz rozložené jedno puzzle na svojich trochu vŕzgajúcich parketách pri veľkých presklených dverách na balkón - vonku vidím veľký kus neba nad Bratislavou, pred sebou farebné kúsky.
Moje terajšie puzzle je obraz veľkej čínskej brány, ktorú strážia dvaja zúriví draci. Krajina za bránou ukazuje pokojne plynúcu rieku s rybárskymi člnmi, mĺkvych rybárov, mĺkve hory. Obraz rovnováhy medzi divými drakmi a pokojnou riekou ma núti pýtať sa, akú ochranu potrebuje človek vnútorne cítiť tu a teraz, v tomto čase, v súčasnom svojom živote k tomu, aby sa cítil v bezpečí, kľudný, pokojný?
Keď sa mi podarí nájsť ďalší dielik, ktorý presne zapadne na svoje miesto, vždy je to kratučký, ale úplne jasný pocit uspokojenia, malého víťazstva. Je to kúsok čistej radosti.
Niekoho teší robiť hluk, iného keď jedna malá vec zapadne do celku, ktorý dáva nejaký zmysel. Vždy je to o radosti - niekedy sa stane, že nie je až také ťažké ju nájsť.
