Keď sa USA stretli s Čínou: Nixon a Mao

Je zaujímavé predstaviť si svet, keď USA nemali s Čínou žiadne kontakty. Od založenia ČĽR sa krajina sústredila predovšetkým na vnútornú politiku, uzatvorila sa do seba a okrem občasných cestovateľov bola pre svet záhadou. Súdobé americké videnie Číny sa dá vykresliť v konfliktných obrazoch: predstavovala starovekú múdrosť, ale i „žltú hrozbu" (Yellow Peril), zdroj orientálnych sprisahaní na zvrhnutie americkej moci a amerického spôsobu života.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Obrázok blogu

Americký prístup k Číne dodnes osciluje medzi fascináciou a sympatiou na jednej a strachom a odporom na druhej strane. Čína zase obdivovala myšlienku demokracie, čo bola jedna z primárnych amerických hodnôt. Mao odporúčal študovať dielo Washingtona a Lincolna, ktorých považoval za pokrokových vodcov. Avšak po druhej svetovej vojne sa USA podporovali Kuomintang a ČĽR mala viaceré dôvody obávať sa Američanov a nenávidieť ich, keď vo vojne v Kórei, prvom ozbrojenom konflikte Studenej vojny, bojovali americkí a čínski vojaci proti sebe.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Založenie Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 znamenalo koniec občianskej vojny medzi komunistami a nacionalistami (Kuomintang), ktorí boli nútení stiahnuť sa na Taiwan. Do dnešného dňa si pevninská Čína (ČĽR) nárokuje Taiwan ako svoje územie, kým Taiwan (oficiálnym názvom The Republic of China - teda Čínska republika) si nárokuje pevninskú Čínu a vlastnú vládu za vládu celej Číny - ale to je iná téma siahajúca do dávnejšej histórie.

ČĽR dlhú dobu nevyvíjala významnejšie zahraničnopolitické úsilie - bola uzatvorená do seba, počas kultúrnej revolúcie v 60. rokoch sa vnútorne preformovávala (s tragickými následkami pre ľudí i kultúru). Až po začiatok 70. rokov Čína nemala so Spojenými štátmi žiadne diplomatické vzťahy, neprebiehali žiadne stretnutia, ani cesty turistov, obchodníkov či vedcov z jednej krajiny do druhej. Športovci sa nestretávali na turnajoch, krajiny nevysielali do tej druhej novinárov. Medzi USA a Čínou neexistoval priamy vzájomný obchod, v čínskych prístavoch nekotvili americké lode, na čínskych letiskách nepristávali americké lietadlá a naopak. Interná situácia v Číne bola veľkou neznámou, iba sprostredkovane, cez Hongkong prichádzali čiastkové informácie o tom, ak bolo sucho či hladomor, o Veľkom skoku vpred (The Great Leap Forward) či rozsahu tzv. kultúrnej revolúcie. Podobne čínski štátnici nikdy v Spojených štátoch neboli, výnimkou nebol ani predseda vlády.

Skryť Vypnúť reklamu

Toto sa zmenilo roku 1972, keď sa uskutočnila historicky prvá návšteva amerického prezidenta v Číne. Richard Nixon za pomoci svojho poradcu pre národnú bezpečnosť a zahraničné vzťahy Henryho Kissingera tri roky v tajnosti pripravovali tento významný krok smerom k otvoreniu sa Číne. Hlava najväčšej kapitalistickej veľmoci sveta prichádzala na návštevu k Mao Cetungovi, vodcovi komunistickej ázijskej veľmoci. Stalo sa tak vo februári 1972, keď Nixon priletel do Pekingu. Počas týždňového pobytu sa podarilo uskutočniť len jedno hodinové stretnutie s už chorľavým Maom, avšak aj ďalšie náročné rokovania medzi Kissingerom a Čou Enlaiom, čínskym premiérom, priniesli ďalekosiahle výsledky.

Skryť Vypnúť reklamu

Nastolenie diplomatických vzťahov medzi týmito dvomi mocnosťami bolo mimoriadne náročnou úlohou, lebo obe krajiny boli presvedčené o svojom jedinečnom a nemennom postavení v rámci celosvetového rozloženia síl. Pred stretnutím všetko napovedalo tomu, že agendy oboch mocností sú absolútne protikladné. USA verili, že ich spôsob riadenia spoločnosti a hospodárstva bol ten jediný správny a že hodnoty, ktoré uznávali, by mali platiť pre celé ľudstvo. Čína (Čungkuo, teda „Krajina stredu") sa považovala akoby za stred sveta a ostatné národy považovala za barbarov. Čínski komunisti hlásali svetovú revolúciu a Maove myšlienky boli považované za jediný návod pre budúcnosť. Čína sa nepovažovala jednoducho za jednu krajinu z mnohých a nakoniec jej starodávna civilizácia je jediná, ktorá prežila dodnes a mnohí sa od nej učili.

Skryť Vypnúť reklamu

Po nešťastnom konci svojej politickej kariéry, po afére Watergate a po Vietname Nixon považoval práve návštevu Číny za svoj najväčší úspech. Aj po odstúpení z funkcie sa s ním radili jeho nástupcovia vrátane Reagana a Clintona. Clinton na Nixonovom pohrebe v roku 1994 povedal: „Nech už viac nenadíde deň, keby bol prezident Nixon posudzovaný podľa niečoho iného ako podľa jeho celého života a kariéry."

Na historickej návšteve americká delegácia očarila čínskych hostiteľov svojou vysoko vyvinutou televíznou technikou (priniesli ju v celých kamiónoch naložených na lietadlá) a inými vymoženosťami, ako bola napríklad kopírka (ktorú potom nechali Číňanom ako dar). Číňania zase na miestach, ktorými Nixon s delegáciou prechádzal, nainštalovali šťastných občanov oblečených v nových šatách, s make-upom na tvári na rodinných piknikoch v mrazivej pekinskej zime, kde počúvali revolučné pesničky z tranzistorákov, ktoré im zapožičal čínsky štáb (aj keď následne Číňania uznali, že takéto aranžovanie reality bola chyba).

Číňania boli úžasní hostitelia - delegáciu i novinárov ubytovali a hostili na početných hostinách, ukázali Američanom Veľký múr i pandu v ZOO. Američania sa v rámci prípravy na cestu naučili jesť paličkami.

Nixonov PR tím vopred navštevoval miesta, ktorými mal prezident prechádzať a vytyčovali tie najlepšie stanoviská pre obrazové vysielanie, rozpracovávali mediálne pokrytie návštevy až do takých detailov ako uhly pohľadu kamery, ktoré boli najpriaznivejšie. Čínsky premiér, nepoznajúc moci médií na Západe, na to všetko reagoval skepticky, veril že človek je posudzovaný podľa svojich činov a žiadny svetový vodca nemôže sám seba „naštylizovať".

Stará Čína dýchala aj v Mao Cetungovi, keď napríklad udalosti svojej doby interpretoval konfuciánskym princípom, že všetky veľké spoločenské zmeny - ako aj víťazstvo komunizmu - sa diali vtedy, keď bol svet v chaose. V Nixonovom prípade sa naplnila aj Maova predpoveď, že keď sa niekto považuje za najväčšieho pod Nebesami (Tien), čaká do porážka. Podobne Čou Enlaj svojím myslením, ktoré sa pri negociáciách prejavilo, prezradil svoje klasické vzdelanie. Pri svojej praktickosti potreboval poznať konkrétne podmienky a okolnosti a hľadať kompromis v záujme ochrany Komunistickej strany či Číny ako takej - v konfuciánskom myslení sú práve harmónia a zlatá stredná cesta cenené viac ako konflikt a nezhody.

Zaujímavé je, ako v danej dobe odhadol Nixon veľkú budúcnosť čínskeho národa - aj keď niektoré jeho vyjadrenia počas návštevy boli myslené ako diplomatické lichôtky, dnes v spätnom pohľade vidíme, že niesli vtedy netušený potenciál ohromujúcej predpovede. Jedným z jeho v Číne dodnes citovaných výrokov zaznel pri jeho návšteve Veľkého múra: „Národ, ktorý dokázal vybudovať takýto múr, má minulosť, na ktorú musí byť hrdý a národ, ktorý má takú minulosť, musí mať pred sebou aj úžasnú budúcnosť." Po zhliadnutí kvalitne zorganizovaného športového vystúpenia si do denníka poznačil: „Nielen my, ale všetky národy sveta budú musieť vyvinúť čo najväčšie úsilie, ak sa budeme chcieť vyrovnať ohromným schopnostiam, motivácii a disciplíne čínskeho ľudu."

Slová Mao Cetunga sa zato nepotvrdili úplne: povedal napríklad, že „všetci Číňania sa musia prikloniť buď na stranu imperializmu, alebo na stranu socializmu. Nedá sa sedieť na plote a tretia cesta neexistuje". No jeho pokračovateľom sa podarilo nájsť spojenie jeho myšlienok s otvorením trhu v záujme hospodárskeho rozvoja, ako sme toho svedkami v posledných desaťročiach.

Na Američanov Číňania zapôsobili pozitívne: dobre sa s nimi vyjednávalo, lebo na rozdiel od predstaviteľov Sovietskeho zväzu (malichernosť, zastrašovanie) hneď na začiatku nastolili témy, ktoré boli pre nich najdôležitejšie. Ako sa vyjadril Henry Kissinger, hlavný vyjednávač s čínskym premiérom, v rozhovoroch s Číňanmi treba začať so širšie postavenou filozofickou témou, čím sa ukáže, že človek chápe celkovú stratégiu. Kritickým prvkom je to, na základe akých princípov človek uvažuje. Samotná taktika je už flexibilná. „Všetko, čo vám Číňan povie - nech už má hocaké postavenie - tvorí súčasť spletitého vzoru či štruktúry a s mojím pomalším západným myslením som za nimi trochu zaostával."

Týždňová návšteva vyústila do vydania spoločného komuniké, kde sa obe strany vyjadrili k najzávažnejším spoločným témam (k otázke Taiwanu, odsunu amerických vojsk z Vietnamu, obmedzeniu čínskeho vplyvu v Indočíne, možnosti pribrzdenia moci a vplyvu ZSSR, vyhýbanie sa budúcim ozbrojeným konfliktom). Téma rozvoja obchodu a kultúrnej výmeny (turizmus, návštevy akademikov) ostávala na okraji ich záujmu: Čína bola stále neistá v otázke vpúšťania cudzincov na svoje územie (otázka citlivá kvôli tomu, ako si cudzie mocnosti rozdelili celé časti predovšetkým východnej a južnej Číny pod svoj vplyv po Parížskej mierovej konferencii v roku 1919, čo Čínu oslabilo i ekonomicky a znamenalo jej poníženie; ale zneužívanie Číny cudzincami siaha aj do dávnejšej minulosti, do obdobia tzv. Ópiových vojen) a taktiež Čína nemala veľký záujem o obchodovanie s USA či o možnosť pre čínskych občanov vycestovať do Spojených štátov (!). Kissinger namietal, že sa aj o týchto témach potrebujú v spoločnom záverečnom vyhlásení zmieniť pod sentimentálnym tlakom americkej verejnosti. Vyjadril sa však, že aj pri veľkom úsilí by bilaterálny obchod znamenal len nepatrný podiel na celkovom americkom hospodárstve a kultúrne výmeny nezmenia objektívnu realitu. Oproti tomu dnes okrem enormného objemu obchodu každoročne Čínu navštívi asi milión Američanov, kým v Amerike študuje množstvo čínskych študentov a dokonca mnohí z čínskych politikov majú diplom z jednej z amerických univerzít.

Časy sa zmenili.

No v roku 1972 bola Čína ešte stále veľkou záhadou a ako to výstižne vyjadril Nixon v jednom príhovore novinárom, vydať sa do Číny bolo ako cestovať na Mesiac.

Návšteva spôsobila veľké prekvapenie: tým, že Spojené štáty nastolili kontakty s Čínou, dopomohli jej k prijatiu medzi veľkých „hráčov" v svetovej politike, Sovietsky zväz mal zrazu ako vodca svetovej socialistickej revolúcie oficiálneho konkurenta. Nixona čakalo doma búrlivé privítanie a cesta do Číny mu dopomohla k znovuzvoleniu za prezidenta. Avšak len štyri mesiace nato sa spustila aféra Watergate. Osudy čínskych vodcov niesli znaky konfuciánskeho videnia dejín, podľa ktorého pády dynastií a zmeny vládcov sprevádzali hladomory, povodne, alebo zemetrasenia. Začiatkom roku 1976 umrel Čou Enlai, v júli postihlo severnú Čínu veľké zemetrasenie a 9. septembra zomrel Mao Cetung. Padla ďalšia veľká dynastia.

O téme tejto významnej návštevy píše kanadská historička Margaret MacMillan vo svojej knihe Nixon and Mao: The Week that Changed the World. (Random House, New York 2007).

K téme návštevy Číny sa Richard Nixon vyjadril aj v pamätných rozhovoroch s britským novinárom Davidom Frostom (David Frost: FROST / NIXON, Macmillan, London 2007; a tiež David Frost: „I Gave Them a Sword": Frost on Nixon, 1978. Na základe prvej zo spomenutých kníh vznikol v roku 2008 film Frost / Nixon v hlavných úlohách s Michaelom Sheenom a Frankom Langellom, v réžii Rona Howarda)

Zuzana Dudášová

Zuzana Dudášová

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"The blossoms of the apricotblow from the east to the west,And I have tried to keep them from falling."(Canto XIII, Ezra Pound) Zoznam autorových rubrík:  Čo ma dnes potešiloO ČíneSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu