Ruža patrí medzi najkrajšie kvety. Púta pozornosť svojou krásou, ale ešte viac svojou vôňou. Keď vstúpime do záhrady plnej ruží, nemusíme ich ani vidieť. Ich prítomnosť spoznáme podľa vône so zatvorenými očami. Taká vlastne bola aj Mária. Nepriťahovala ľudí mocou, bohatstvom ani postavením. Netúžila po popularite a nikdy sa neusilovala byť stredobodom pozornosti. A predsa jej život zanechal v dejinách väčšiu stopu než životy cisárov, kráľov, mocnárov, politikov a dobyvateľov.
Sviatok Panny Márie Rosa Mystica 13. júla súvisí s udalosťami, ktoré sa podľa tradície odohrali v talianskom mestečku Montichiari. Podľa svedectva zdravotnej sestry Pieriny Gilli sa jej Panna Mária zjavovala v rokoch 1947–1976. Mimoriadne významné bolo zjavenie 13. júla 1947, keď sa predstavila ako „Rosa Mystica“ (Ruža tajomná). Na prsiach mala tri ruže: bielu – symbol ducha modlitby, červenú – symbol obety a lásky, zlatú (alebo žltú) – symbol pokánia. Mária v posolstvách osobitne vyzývala k modlitbe, pokániu a obetám za kňazov a zasvätené osoby.
Práve preto sa na mnohých miestach sveta ustálil dátum 13. júla ako spomienka na Pannu Máriu Rosa Mystica. Nejde však o všeobecný sviatok celej Cirkvi zapísaný v univerzálnom liturgickom kalendári, ale o slávenie rozšírené v niektorých diecézach, spoločenstvách a mariánskych hnutiach. Zaujímavé je, že titul „Rosa Mystica“ je oveľa starší než samotné zjavenia v Montichiari. Nachádza sa už v Loretánskych litániách, ktoré sa modlia katolíci po stáročia. Keď voláme: „Ruža tajomná, oroduj za nás,“ vyznávame, že Mária je najkrajším „kvetom“ vykúpeného ľudstva, v ktorom naplno rozkvitla Božia milosť.
Duchovný význam troch ruží veľmi pekne vystihuje aj dnešný život kresťana: modlitba nás spája s Bohom, obeta nás učí láske, pokánie uzdravuje naše srdce. 13. júl nie je len spomienkou na uvedené zjavenie, ale pozvaním, aby v našom živote rozkvitli práve tieto tri ruže: modlitba, obeta a pokánie.
Dnešný človek často túži po tom, aby ho bolo vidieť. Mária nás učí niečo oveľa vzácnejšie – aby cez nás bolo vidieť Krista. Hans Urs von Balthasar hovorí, že Mária je najdokonalejšou odpoveďou človeka na Božie pozvanie. Celé jej bytie sa v podstate zmestilo do jedinej vety: „Nech sa mi stane.“ Alebo do jediného slova: „Fiat.“ Koľko problémov by sa vyriešilo v našich rodinách, vo farnostiach i v spoločnosti, keby sme sa menej pýtali: „Čo chcem ja?“ a viac: „Pane, čo chceš Ty?“
Pozrime sa ale na dnešný svet. Ľudia sú bombardovaní informáciami z každej strany. Denne vidíme stovky fotografií, videí a reklám. Každý chce zaujať. Každý chce byť sledovaný, pozorovaný, viditeľný. Mnohí si budujú svoju hodnotu podľa počtu „páči sa mi“, podľa počtu lajkov obdivovateľov. Lenže popularita nie je svätosť. Panna Mária mala počas pozemského života veľmi málo obdivovateľov. Ale mala niečo väčšie – Božiu priazeň.
Aj preto je Rosa Mystica obrazom človeka, ktorý nepotrebuje žiť pre potlesk sveta. Stačí mu vedomie, že ho pozná a miluje Boh. Spisovateľ C. S. Lewis pripomína, že pokorný človek nie je ten, ktorý o sebe neustále hovorí zle. Pokorný človek je ten, ktorý na seba prestane myslieť a začne myslieť na Boha a na druhých. Mária bola presne taká. V Káne Galilejskej neupozorňuje na seba. Všimne si problém mladomanželov. Pri kríži nemyslí na svoju bolesť, ale prijíma za syna apoštola Jána. Po zoslaní Ducha Svätého nevelí apoštolom, ale modlí sa s nimi. Jej život je školou služby.
Ruža má okrem krásnych kvetov aj tŕne. Aj Máriin život mal svoje tŕne. Útek do Egypta. Neistotu. Nevysvetliteľné udalosti. Bolestné hľadanie Ježiša. A nakoniec Golgotu. Preto rozumie každému človeku, ktorý dnes nesie svoj kríž. Rozumie matke, ktorá sa strachuje o svoje deti. Rozumie otcovi, ktorý zápasí o zabezpečenie rodiny. Rozumie starému človeku, ktorý sa cíti osamelý. Rozumie mladému človeku, ktorý hľadá zmysel života. Rozumie každému, kto plače. Rozumie pohľadu do budúcnosti.
Dnes potrebujeme znovu objaviť vôňu svätosti. Nie vôňu úspechu. Nie vôňu kariéry. Nie vôňu slávy. Práve opak. Vôňu dobra. Vôňu odpustenia. Vôňu vernosti. Vôňu modlitby. Vôňu dôvery. Vôňu človeka, ktorý sa snaží žiť podľa evanjelia. Keď raz zomrieme, nebude dôležité, koľko ľudí poznalo naše meno. Dôležité bude, koľko ľudí stretlo cez náš život Krista. To je posolstvo Ruže tajomnej. Nežiť tak, aby sme priťahovali pozornosť na seba, ale tak, aby sme privádzali ľudí k Bohu. Prosme dnes Pannu Máriu Rosa Mystica, aby z našich rodín vytvorila záhrady viery, z našich sŕdc príbytky pokoja a z našich životov vôňu, ktorá bude hovoriť o Kristovi aj vtedy, keď budeme mlčať.
Na jednom stretnutí sa Fultona Sheena opýtali: „Prečo toľko hovoríte o Panne Márii? Nemali by ste hovoriť predovšetkým o Ježišovi?“ Arcibiskup Sheen sa usmial a odpovedal príbehom. Predstavte si človeka, ktorý sa v noci stratil na ceste. V diaľke zbadá mesiac. Mesiac síce nesvieti vlastným svetlom, ale odráža svetlo slnka. Vďaka nemu nájde cestu a bezpečne dôjde domov. Potom dodal: „Taká je Mária. Nemá vlastné svetlo. Celá jej krása spočíva v tom, že odráža Krista. Čím bližšie prichádzame k Márii, tým bližšie prichádzame k Ježišovi.“
Fulton Sheen, ktorý bude v tomto roku blahorečený, často opakoval ešte jednu myšlienku: „Nikto nikdy nepovedal, že by po stretnutí s Máriou miloval Ježiša menej. Vždy miloval viac.“ Keď sa modlíme ruženec, keď vstupujeme do mariánskych svätýň alebo keď sa utiekame pod jej ochranu, nekončíme pri nej. Ona nás vedie k svojmu Synovi. A človek, ktorý verí, objaví to, čo objavil aj tento arcibiskup – že Mária nikdy nezatieni Ježiša, ale vždy ho robí bližším, jasnejším a milovanejším.
