A na inom mieste svätý Pavol z Tarzu dodáva: „Ako Boží spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijali nadarmo.“ (2 Kor 6,1)
Dve vety. Dve strany tej istej pravdy. Aby sme Božiu milosť neprijali nadarmo. A aby Jeho milosť vo mne nebola márna. Medzi týmito dvoma vetami sa odohráva celý kresťanský život. Pretože Boh dáva milosť. Ale človek sa musí rozhodnúť, čo s ňou urobí. Milosť je Boží dar, ktorý si nemôžeme nejakým spôsobom zaslúžiť.
Boh prichádza ku nám skôr, než sme my sami pripravení. Odpúšťa skôr, než si môžeme odpustenie vyprosiť. Volá nás skôr, než máme všetky schopnosti. Dáva nám novú šancu skôr, než dokážeme pochopiť, prečo nám ju ešte dáva. Ale milosť nie je iba niečo, čo zadarmo dostávam. Milosť chce niečo urobiť so mnou, s mojím životom. Dokonca ešte viac – milosť chce niečo urobiť cezo mňa.
Pavol skonštatoval: „Božia milosť ma zachránila.“ Pozerá sa spätne na svoj život a vidí v ňom stopu Božieho pôsobenia. Nie je tým, kým je, iba vlastnou zásluhou. „Z Božej milosti som tým, čím som.“ To je pokora. To je odovzdanosť. Kresťanstvo nie je príbeh človeka, ktorý sa vlastnou silou vyšplhá k Bohu. Je to príbeh Boha, ktorý zostupuje k človeku. Ale keď Boh zostúpi, čaká na odpoveď. Milosť nie je násilná. Boh môže len zaklopať. Ale človek musí otvoriť dvere svojho vnútra, svojho srdca.
Človek môže dostať niečo vzácne – a nevyužiť to. Možno si myslíme, že najväčším problémom kresťana je jeho slabosť. Najväčším nebezpečenstvom je skôr to, keď človek neodpovedá na Božiu milosť. Keď hovorí o Bohu, ale nechce Bohu dovoliť zasahovať do svojho života. Boh je pre neho akoby nič nehovoriaci.
Pavol nevymazáva svoju hriešnu minulosť. Ale už nie je jej väzňom. Milosť utvorila v človeku novú budúcnosť. Milosť sa pozná po ovocí. Milosť sa nedá merať iba tým, čo človek cíti. Môžem počúvať nádhernú homíliu. Ale vôbec ma to nemotivuje k lepším výkonom, k slušnejším spôsobom, k dobrým skutkom. Lebo milosť nie je iba zážitok. Milosť je sila premeny. U Pavla to máme názorné v praxi.
Najprv vraví: „Aby ste Božiu milosť neprijali nadarmo.“ To je výzva. A následne: „Jeho milosť vo mne nebola márna.“ To je výsledok. Ale žiadna samozrejmosť. Medzi týmito momentkami je celý prežitý život. „Čo si urobil s tým, čo som ti dal?“, spýta sa raz Boh. Dal som ti život. Žil si? Dal som ti ľudí. Miloval si ich? Dal som ti vieru. Dôveroval si mi? Dal som ti čas. Komu si ho venoval? Dal som ti silu. Ako si ju použil? Dal som ti schopnosti. Komu si nimi poslúžil? Dal som ti milosť. Nechal si ju vo svojom živote pôsobiť?
Koľkokrát som mal byť lepším otcom, manželom, priateľom, učiteľom, kresťanom? Boh nie je iba Bohom premárnených príležitostí. Je Bohom nových začiatkov. Petrovi dal druhú šancu. Pavlovi dal novú cestu. Augustínovi dal možnosť návratu. Márnotratnému synovi otvorené dvere a náruč milujúceho otca. A dáva ich aj nám cez bezpodmienečnú lásku.
Milosť pôsobí dnes, tu a teraz. Netreba čakať dozajtra. Možno dnešná milosť vyzerá celkom obyčajne a veľmi jednoducho. A my si myslíme, že to vlastne ani nemôže byť milosť. Neveríme. Pochybujeme. Odmietame. A predsa v tom je podstata svätosti – nepremárniť dar, ktorý do nás Boh vložil. Nech cez náš život aspoň prúdi ďalej. „Veď som sa namáhal viac než oni všetci, vlastne nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ Aj to sú Pavlove slová. Milosť predpokladá prirodzenosť a ľudskú spoluprácu.
„Z Božej milosti som tým, čím som“ – všetko začína Bohom.
„Jeho milosť vo mne nebola márna“ – človek na milosť odpovedá.
„Namáhal som sa“ – milosť neznamená pasivitu.
„Nie ja, ale Božia milosť so mnou“ – aj naša odpoveď zostáva preniknutá Božou milosťou.
Teológ Hans Urs von Balthasar neustále pripomína, že kresťanstvo nie je len systémom myšlienok. Je odpoveďou na Božiu lásku. Boh nám nedáva milosť preto, aby sme sa ňou kochali. Dáva nám ju preto, aby sme sa stali darom. To je jeden z najhlbších zákonov evanjelia – prijatá milosť sa má stať darom pre druhých. Má sa šíriť svetom.
Svätý John Henry Newman veľmi hlboko chápal, že svet sa mení cez svätosť. Cez človeka, ktorý prejavuje milosrdenstvo. Milosť však nesmie skončiť u nás. Tu rozhodne nekončí jej pôsobenie. Boh nie je skúpy. Boh neprestáva dávať. Nič nie je horšie ako, keď iba prijímame – a nič neodovzdávame ďalej. Milosť, ktorá sa zastaví pri mne, ešte nedokončila svoju cestu. Má ísť odo mňa k druhému človeku, k blížnemu.
Svätý Augustín pochopil niečo zásadné: Človek bez Boha nedokáže sám seba zachrániť. Ale zároveň Boh človeka nezachraňuje bez jeho slobodného „áno“. Preto je kresťanský život obohatený zvláštnym tajomstvom – Boh dáva milosť. Človek spolupracuje. Niekedy čakáme na veľkú milosť. Na veľký okamih. Veľké obrátenie. Veľké znamenie. Veľký duchovný zážitok. Čakáme na zázrak. Ale Boh často prichádza úplne nenápadne. Pomaly sa premieta do nášho života. Ale Kristus nechce byť akousi nepatrnou súčasťou môjho náboženského života. Chce omnoho viac. Nie je minimalista. On rozdáva plným priehrštím, a preto chce byť Pánom môjho života. Navždy a naveky.
