Takto isto vlastne pôsobí aj samotné Božie slovo. Boh ho nevyslovuje zbytočne. Každé jeho slovo má moc premieňať, uzdravovať, posilňovať a privádzať človeka k spáse.
Prorok Izaiáš nám pripomína: „Ako dážď a sneh zostupujú z neba a nevracajú sa ta bez úžitku, ale zavlažujú zem, zúrodňujú ju a spôsobujú, že rodí a dáva semeno rozsievačovi a chlieb hladnému, tak bude aj s mojím slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“
My, ľudia rýchleho sveta a extrémneho životného tempa by sme chceli vidieť výsledky okamžite. Zasejeme dobro a čakáme rýchlu, ba až expresnú úrodu vo forme odpovede. Modlíme sa za svoje deti, za manželku, za ľudí vo farnosti, za priateľov, a zdá sa nám, že sa nič nemení. Boh však pracuje podobne ako dážď. Ten nevyvolá úrodu za jeden deň. Zem nevydá plody na počkanie, na šibnutie čarovného prútika. Najprv neviditeľne preniká do pôdy, potom prebúdza semeno a napokon prichádza klas a až následne úroda. Všetko má svoj čas, svoju postupnosť.
Hans Urs von Balthasar zdôrazňoval, že Boh koná často skryto a ticho. Jeho najväčšie diela nevznikajú v hluku a okázalo, ale v hĺbke ľudského srdca. Aj Božie slovo najprv zostupuje do hĺbky človeka, kde pomaly premieňa jeho zmýšľanie, túžby a rozhodnutia. Možno si ani neuvedomujeme, koľko dobra v nás vykonalo pravidelné počúvanie evanjelia, modlitba žalmu alebo jedna veta, ktorú sme počuli v kostole.
Biskup Fulton Sheen hovorieval, že mnohé naše modlitby sa zdajú nevypočuté len preto, že Boh pracuje na odpovedi omnoho hlbšie, než dokážeme dovidieť. To isté platí o Božom slove. Niekedy si človek spomenie na vetu z evanjelia až po mnohých rokoch a zistí, že práve ona ho zachránila pred zlým počinom, nesprávnym rozhodnutím alebo priviedla naspäť k Bohu.
Veľkým pokušením dnešnej doby je merať všetko okamžitým úspechom. Boh však meria trpezlivosťou. Našou úlohou nie je zabezpečiť úrodu, ale siať. Rodičia majú siať vieru do sŕdc svojich detí. Kňazi majú siať Božie slovo vo svojich farnostiach. Učitelia majú siať pravdu svojim žiakom. Každý kresťan má siať dobro, lásku a nádej. O rast sa stará Boh.
Svätý Augustín povedal: „Boh stvoril človeka bez človeka, ale nespasí ho bez človeka.“ Boh dáva dážď svojej milosti a slovo svojej pravdy, ale čaká, či otvoríme pôdu svojho srdca. Tvrdá a uzavretá zem neprinesie úrodu, nie preto, že by dážď bol slabý, ale preto, že ho neprijala.
Preto si dnes položme otázku: Akou pôdou je moje srdce? Dovoľujem Božiemu slovu, aby ma premieňalo? Verím, že modlitby, obety a dobré skutky, ktoré konám, prinesú ovocie, aj keď ho dnes ešte nevidím?
Prorok Izaiáš nás uisťuje, že Božie slovo sa nikdy nevracia naprázdno. Možno neúčinkuje podľa našich predstáv a v našom čase, ale vždy splní Boží zámer. Každé evanjelium vypočuté s vierou, každá modlitba vyslovená z úprimného srdca, každé semeno dobra zasiate do života druhých raz prinesie úrodu. A preto sa nenechajme znechutiť. Dážď padá aj vtedy, keď ešte nevidno zelené polia. Boh koná aj vtedy, keď ešte nevidíme výsledky. Jeho slovo je živé, mocné, plodné a účinné. A tam, kde nájde otvorené srdce, vždy prinesie ovocie pre večnosť.
Svätý Pavol v liste Hebrejom píše: " Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“
Existuje príbeh o starom murárovi, ktorý sa vysmieval viere. Keď kedysi staval dom, našiel Bibliu. Nepovažoval ju za nič vzácne. Naopak, z posmechu ju vložil do múru a zamuroval do steny. Bol presvedčený, že tým symbolicky ukázal, aký význam má podľa neho Božie slovo – žiadny. Roky plynuli. Murár zostarol, ale v kútiku duše ho občas zaujímalo, čo sa asi stalo s knihou, ktorú kedysi ukryl za tehly. Keď sa po mnohých desaťročiach starý dom búral, prišiel sa pozrieť aj on.
Zrazu uvidel svojho vnuka, tiež murára, ako drží v rukách zaprášenú Bibliu nájdenú v stene. Chlapec ju otvoril a začal čítať. Starý muž sa potichu prizeral. O niekoľko dní si všimol, že vnuk sa k nej stále vracia. Slová Písma ho začali oslovovať, meniť jeho zmýšľanie a postupne aj jeho život. Starý murár zostal ohromený. To, čo chcel kedysi ukryť a umlčať, znovu prehovorilo. To, čo považoval za bezvýznamné, sa stalo zdrojom svetla pre jeho vnuka. To, čo chcel pochovať v múre, prinieslo ovocie v blízkom ľudskom srdci. V tejto chvíli môžeme spomenúť slová proroka Izaiáša: „Tak bude aj s mojím slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“
Aká hlboká pravda sa skrýva v tomto príbehu! Človek môže Božie slovo odmietať, vysmievať sa mu alebo ho odložiť na okraj svojho života. Môže ho dokonca symbolicky zamurovať do steny svojej pýchy, ľahostajnosti či nevery. Ale Božie slovo má v sebe život, ktorý nemožno zničiť. Môže čakať dlho, veľmi dlho, ale keď nájde otvorené srdce, začne prinášať ovocie.
Niekedy sme podobní tomu murárovi. Božie slovo počúvame, ale necháme ho pôsobiť len na povrchu. Nepustíme ho do svojich rozhodnutí, do svojich vzťahov ani do svojho každodenného života. Zamurujeme ho za steny svojich starostí, plánov a ambícií. Evanjelium zostáva zatvorené, modlitba odložená, svedomie umlčané. No Boh sa nevzdáva. Jeho slovo trpezlivo čaká. A často sa stáva, že ovocie neprinesie tam, kde sme ho očakávali. Niekedy zasiahne deti, vnukov alebo ľudí, ktorých sme ani nepovažovali za pripravených prijať ho.
Hans Urs von Balthasar napísal, že Božia pravda je ako svetlo, ktoré nemožno natrvalo uzavrieť do temnoty. Fulton Sheen pripomínal, že jedna veta evanjelia môže zmeniť celý ľudský život. A C. S. Lewis dosvedčuje, že Boh je schopný nájsť cestu aj tam, kde si človek myslí, že všetky cesty uzavrel.
Starý murár sa pri pohľade na svojho vnuka naučil veľkú lekciu: človek môže bojovať proti Bohu, ale Božie slovo si nakoniec samo nájde cestu k srdcu. A často práve tam, kde by sme to najmenej čakali.
Možno dnes myslíme na svoje deti, vnukov alebo blízkych, ktorí sa vzdialili od viery. Možno máme pocit, že všetko naše úsilie bolo márne. Dnešné Božie slovo nás učí opaku. Semeno možno dlho leží v zemi bez známok života, ale ak je živé, raz vyklíči. Možno až v ďalšej generácii. Možno v hodine skúšky. Možno v okamihu, keď to najmenej čakáme.
Preto nikdy nepodceňujme silu Božieho slova. Čítajme ho, počúvajme ho a žime podľa neho. Lebo každé slovo, ktoré Boh vysloví, nesie v sebe život. A ten život skôr či neskôr prinesie ovocie, ktoré prekoná naše očakávania. Našou úlohou nie je obrazne len rozhadzovanie rukami, ale siatie. Siať Božie slovo do vlastného života, do svojich rodín a do tohto uponáhľaného sveta. Boh sa postará o úrodu. Veď jeho slovo je mocnejšie než ľudská ľahostajnosť, silnejšie než posmech a trvácnejšie než múry, do ktorých sa ho ľudia snažia zamurovať.
Nezamurujme teda Bibliu do steny svojho domu ani do steny svojho srdca. Otvorme ju. Možno práve v nej nás čaká slovo alebo Slovo, ktoré zmení náš život.
