Práca, zdravie, plány, spoločenské pomery, dokonca aj vzťahy - všetko môže byť zrazu iné. Človek si v takej chvíli uvedomí, že dnešnou jedinou istotou je paradoxne neistota. A hoci jedinou istotou je neistota, pre veriaceho človeka to nie je dôvod na obavy. Je to skôr pripomienka, že pravá istota sa nenachádza v okolnostiach života, ale v Bohu. A tak možno dnešná neistota nie je len skúškou, ale aj pozvaním. Pozvaním vrátiť sa k tomu podstatnému - k Bohu, ktorý zostáva pevnou skalou, uholným kameňom, nezničiteľným základom. Nie okolnosti, ale postoje sú rozhodujúce.
Moderný človek sa snaží vytvárať si istoty: plánuje, buduje kariéru, zabezpečuje rodinu, budúcnosť detí, hromadí majetky a hŕbu vecí. Má množstvo informácií, technológií, stratégií, aplikácií, kontaktov, výhod a všakovakých možností, ale často mu chýba vnútorný pokoj. A práve z týchto dôvodov tak silno cíti strach či neistotu. V takejto skúsenosti sa rodí dôležitá duchovná pravda: ak sa všetko mení, potom jedinou skutočnou istotou nemôžu byť veci tohto sveta, ale Boh. Kým ľudské istoty sa rozpadávajú, Božia vernosť zostáva. V Písme čítame: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky.“ (Hebr 13,8) Keď sa človek oprie o túto pravdu, neistota života sa mení na priestor dôvery. V hĺbke srdca hľadáme všetci istotu večnosti – niečo, čo sa nemení.
Aj veľkí duchovní učitelia pripomínali, že Boh často dopúšťa neistotu, aby sa človek prestal spoliehať len na svoje plány a naučil sa dôverovať viac Všemohúcemu. Neistota teda môže byť cestou k hlbšej viere. Americký arcibiskup Fulton J. Sheen hovoril: „Človek je nepokojný dovtedy, kým nehľadá istotu v Bohu, ale v sebe alebo vo svete.“ Neistota života môže byť súčasne milosťou. Učí nás pokore a vedie k poznaniu, aby sme sa neopierali len o svoje plány, ale o Božiu prozreteľnosť. Fulton J. Sheen upresňuje: „Moderný človek vie veľa o svete, ale málo o Bohu, a preto je plný nepokoja.“
Boh v čítaní počas 2. pôstnej nedele hovorí k Abrahámovi takto: „Odíď zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva a z domu svojho otca.“ (Gn 12,1) Tieto slová neznamenajú len fyzický odchod. Sú výzvou opustiť istoty, na ktoré sa človek spolieha viac než na Boha. Sú to naše zvyky, predstavy, kontrola nad životom, dokonca aj vlastné plány a obrazy Boha. Abrahám nevedel, kam má ísť. Vedel len to, kto sa mu prihovára a komu bezvýhradne verí. V tom je jadro a podstata viery - nie istota pozície, ale istota vzťahu. Naša viera často stojí na podmienkach: „Pane, pôjdem, ak mi vysvetlíš prečo.“ Abrahám ide bez vysvetlenia. A práve tam začína prísľub požehnania. V tom tkvie rozmnoženie jeho potomstva na zemi ako je hviezd na nebi.
Fulton J. Sheen pripomína: „Boh nikdy neberie niečo bez toho, aby to nenahradil niečím väčším.“ Často sa bojíme svoje istoty opustiť, lebo si myslíme, že stratíme všetko. No v Božej logike je to opačne - strata istôt je začiatkom požehnania. Kým sa kŕčovito držíme starého, nemáme srdce otvorené pre nové. Vnútorný hlas je miesto, kde sa aj nám Boh prihovára. Abrahám nepočul Boha cez priestorové mapy, ani cez pochopiteľné vysvetlivky, ani cez zdôvodnené argumenty. Počul ho vo vnútri. Vnútorný hlas nie je hlas emócií alebo strachu, ale tiché hnutie duše, kde sa rodí poslušnosť viery. Aspoň tak to cítil.
Teológ Hans Urs von Balthasar píše: „Len ten, kto sa odváži stratiť seba, môže nájsť Boha.“ Vnútorný hlas nás často volá práve tam, kam by sme sami vôbec nešli – pobáda nás opustiť pohodlie, zahodiť minulosť, zmeniť smer, dôverovať tam, kde niet žiadnych dôkazov. Vedie nás tam, kam sa nám akosi nechce kráčať - k odpusteniu, k pokániu, k zmene života, k premene zmýšľania, k obnove ducha. To je hlas pravdy. Abrahám zlyháva. Bojí sa. Klamal. Pochyboval. A predsa ho Boh neopustil. To je evanjelium života: Boh nečaká, kým budeme dokonalí. Prichádza, keď sme zranení.
Boh sa nedá pochopiť rozumom ako matematika. Dá sa pochopiť vzťahom. Abrahámova cesta bola aj cestou zranení: neplodnosť, obavy, omyly, pochybnosť, slabosť. Boh ho však neodsúdil. Boh ho postupne formoval. To isté robí s nami. Božia láska nie je len povzbudzujúca, ale aj ľútostivá, súcitná, skláňajúca sa k ranám človeka. A taká láska lieči. Fulton Sheen hovorí: „Človek sa nelieči vysvetľovaním, ale láskou.“ Naše rany sa neliečia výčitkami, ale tým, že ich niekto nesie s nami. A tým niekým je Kristus.
Hans Urs von Balthasar dodáva: „Božia láska ide až do temnoty človeka, aby ho odtiaľ vytiahla.“ Nie je rana, do ktorej by Boh nevstúpil. Nie je pád, ktorý by mu zabránil milovať. Nie je strach, ktorý by bol silnejší než jeho vernosť. Abrahám nás učí tri dôležité veci: opustiť istoty, lebo viera sa nezačína tam, kde máme všetko pod dohľadom. Počúvať vnútorný hlas, kde Boh hovorí potichu, ale pravdivo. Dovoliť láske liečiť rany, lebo Boh nás nevolá dokonalých, len nás chce uzdraviť.
Človek má hlad po Bohu. V srdci človeka je nepokoj, ktorý nič stvorené nedokáže úplne nasýtiť. Môžeme mať istoty, vzťahy, úspech, vedomosti, tituly, diplomy - a predsa cítime prázdnotu. Nie preto, že by sme mali málo, ale preto, že sme stvorení pre viac než len pre tento svet. Graham Greene vo svojich románoch často ukazuje, že aj hriešny a rozbitý človek v sebe nosí túžbu po Bohu. V jednom diele napísal myšlienku: „Človek môže utiecť pred Bohom, ale nemôže utiecť pred hladom po ňom.“ Tento hlad je skrytý v každom svedomí. Niekedy sa prejaví ako túžba po zmysle, inokedy ako bolesť, ktorá volá po odpovedi, nie po anestézii. Je to hlas pre pochopenie Boha.
Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn, ktorý prešiel gulagmi, povedal slávnu vetu: „Požehnané buď utrpenie, lebo ma naučilo hľadať Boha.“ To nie je v úvodzovkách oslava bolesti, ale vyznanie skúsenosti. Keď sa človeku rozpadnú istoty, začne hľadať to, čo ho presahuje. Keď stratí kontrolu, objaví, že potrebuje Spasiteľa. Nie utrpenie samo je dobré, ale to, že nás zbavuje ilúzie sebestačnosti. Utrpenie odhaľuje, že človek potrebuje milosť, že jeho hlad nie je len fyzický - po chlebe, jedle, ale je hlavne duchovný - po živom Bohu. Boh neodpovedá na tento hlad prednáškami, poučeniami, moralizovaním, ale láskou, ktorá sa skláňa k ranám. Nie teóriou, ale blízkosťou kríža svojho Syna.
Solženicyn po skúsenosti totality povedal veľmi silnú vetu: „Hranica medzi dobrom a zlom nevedie medzi štátmi ani triedami, ale cez srdce každého človeka.“ To znamená, že skutočná kríza sveta nie je len politická či ekonomická. Je to kríza ľudského srdca. Čiže mravný úpadok a katastrofálny stav súčasnosti. Totálna tragédia človeka a spoločnosti.
Fulton Sheen hovorí: „Moderný človek nehľadá pravdu - hľadá lásku, ktorá by bola pravdou.“ A Hans Urs von Balthasar dodáva: „Božia láska ide až tam, kam človek sám v sebe nechce ísť.“ Božia láska ide až do temnoty človeka, aby ho odtiaľ vytiahla. Kristus nejde okolo našich rán. On prostredníctvom nich vstupuje do nášho srdca. Človek má hlad po Bohu, preto opúšťa istoty. Počúva vnútorný hlas, lebo hľadá domov. Nie je to však žiadna chyba v programe. Je to jasná stopa Stvoriteľa. Už spomínaný anglický spisovateľ Graham Greene poukazoval, že človek môže žiť uprostred chaosu sveta, a predsa nájsť Boha práve tam, kde by ho najmenej čakal - v slabosti, páde či utrpení.
Môžeme mať prácu, vzťahy, zdravie, zabezpečenie… A predsa cítime, že to nestačí. Nie preto, že by to bolo zlé, ale preto, že srdce človeka je väčšie než svet. Ale Boh je ešte väčší ako toto srdce. On vie o nás všetko. Má pochopenie pre našu krehkosť, pre našu prirodzenosť, pre našu ľudskosť. Prorok Izaiáš píše: "Posilňujte ruky zoslabnuté, upevňujte chvejúce sa kolená. Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás.“ Vykúpeným večná radosť ovenčí hlavy, zaplaví ich radosť a veselosť, zmizne bôľ a vzdychanie." (porovnaj Iz 35, 3 a nasl.)
Boh je naša jediná istota v dnešnej dobe plnej neistoty!
