Dnes sa konali u nás farské letné hody. Slávnostnú svätú omšu celebrovali traja kňazi – pán dekan Marian Vojtek, ktorý pôsobí v Krásne nad Kysucou, rosinský farár a dekan Peter Hluzák a kazateľom bol vdp. Ondrej Rašovec, ktorý sa najviac zaslúžil o dedikáciu kostola pred štrnástimi rokmi (ako farár účinkoval v Rosine v rokoch 1997 – 2012).
Dedikácia chrámu patrí medzi najvýznamnejšie udalosti v živote farnosti. Nie je to iba spomienka na posvätenie kostola, ale každoročná pripomienka toho, že Boh prebýva uprostred svojho ľudu a zhromažďuje si ho do jedného cirkevného spoločenstva. Dedikácia znamená, že chrám je výhradne určený pre Boží kult, vyčlenený pre slávenie bohoslužieb, ohlasovanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí a modlitebné zhromaždenia.
Chrám je znamením Božej prítomnosti medzi ľuďmi. Stavba kamenného kostola je viditeľným znakom neviditeľného Boha. Je miestom pokoja, zmierenia, odpustenia, stretávania sa spoločenstva. Pripomína, že skutočným chrámom sme aj my. Ako píše svätý Pavol: „Vy ste Boží chrám a Boží Duch prebýva vo vás“ (1 Kor 3,16). Dedikácia kostola preto nie je len oslavou historickej budovy, ale aj výzvou, aby každý veriaci obnovoval vo svojom srdci Boží príbytok. Zároveň posilňuje jednotu farnosti. Je to sviatok celej farskej rodiny.
Ľudia sa stretávajú pri jednom oltári, ďakujú za generácie predkov, ktorí chrám postavili a zachovali, a prosia o požehnanie pre budúce pokolenia. Pripomína to posvätnosť liturgie. Oltár, na ktorom sa sprítomňuje Kristova obeta, bol pri dedikácii pomazaný sväteným olejom – krizmou. Tak ako bol pomazaný Kristus, je pomazaný aj oltár – znak samotného Krista. Vedie nás tiež k misijnému poslaniu. Chrám nie je cieľom pozemskej púte človeka, ale je východiskom. Veriaci po každej svätej omši odchádzajú, aby prinášali Krista do rodín, škôl, práce i celej spoločnosti.
Svätý Ján Pavol II. povedal: „Kostol je domom Boha a domovom človeka. Každý, kto doň vstúpi s otvoreným srdcom, môže v ňom stretnúť Boha, ktorý dáva zmysel životu.“ A pápež Benedikt XVI. pripomínal, že kostol nie je múzeum ani kultúrna pamiatka, ale živé miesto stretnutia človeka s Bohom, kde sa buduje Cirkev zo „živých kameňov“. My veriaci sme tie živé kamene.
Preto je dedikácia chrámu vhodnou príležitosťou položiť si otázku: Je môj život chrámom, v ktorom sa Boh cíti doma? Som naozaj živým kameňom? Nestačí mať iba stavbu nádherného kostola z kameňa. Boh túži po chráme z ľudských sŕdc, naplnených vierou, nádejou a láskou. Keď sa farnosť usiluje o takýto život, dedikácia chrámu sa stáva nielen spomienkou na minulosť, ale aj obnovou duchovného života celej farskej rodiny.
Každá dedikácia chrámu je oveľa viac než výročie posvätenia kostola. Je to sviatok Boha, ktorý si uprostred svojho ľudu postavil príbytok, ale zároveň aj sviatok ľudí, ktorí tvoria živú Cirkev. Kamenný chrám má zmysel iba vtedy, keď sa v ňom buduje chrám duchovný – spoločenstvo veriacich. V Starom zákone bol chrám miestom Božej slávy, v ktorom sa uchovávala archa zmluvy (dve kamenné tabule s Desatorom). V Novom zákone sa však význam Božieho stánku rozšíril. Kristus je novým chrámom a skrze krst sa ním stáva aj každý kresťan. Každá dedikácia kostola nám teda pripomína, že nestačí obnovovať iba múry chrámu. Potrebujeme obnovovať svoje srdcia.
Hans Urs von Balthasar zdôrazňoval, že Cirkev je predovšetkým miestom, kde sa vo svete stáva viditeľnou Božia krása. Keď vstupujeme do chrámu, nemáme obdivovať iba architektúru, maľbu, sochy, obrazy, oltáre, výzdobu interiéru. Máme objaviť krásu svätosti, ktorá priťahuje človeka k Bohu. Chrám je krásny nie preto, že je bohato ozdobený, ale preto, že sa v ňom sprítomňuje Kristova obeta. Ak v našich životoch chýba svätosť, ani ten najkrajší kostol nedokáže ukázať svetu pravú Božiu tvár.
Fulton Sheen často upozorňoval, že kostoly sa nestavajú preto, aby v nich býval Boh – veď Boh napĺňa celý vesmír. Stavajú sa preto, aby mal človek miesto, kde sa naučí Boha hľadať, klaňať sa mu a premieňať sa pomocou Božej milosti. Hovorieval, že svet nebude zachránený väčším množstvom budov, ale väčším počtom svätých. Aj najkrajší chrám zostane prázdny, ak v ňom nebudú ľudia ochotní pokľaknúť pred Eucharistiou a následne prinášať Kristovu lásku do sveta.
C. S. Lewis prirovnával Božie pôsobenie k prestavbe domu. Myslíme si, že Boh opraví niekoľko pokazených miest v našom živote, ale On začne prestavovať celý dom, pretože si z nás chce urobiť svoj príbytok. Presne to vyjadruje dedikácia chrámu. Boh nechce iba raz za čas navštevovať naše srdce. Chce v ňom prebývať stále. Chce, aby sme sa stali živými kameňmi jeho duchovného domu. Chce byť Pánom takéhoto domu.
Preto je dedikácia farského chrámu sviatkom vďačnosti za predkov, ktorí kostol postavili, za kňazov, ktorí v ňom slúžili, za všetkých veriacich, ktorí sa v ňom modlili, prijímali sviatosti, uzatvárali manželstvá, krstili svoje deti a odovzdávali svojich zosnulých do Božích rúk. Za všetkých, ktorí sem prichádzali a prechádzali bránou do pozemskej predsiene neba. Zároveň je to záväzok pre nás. Nestačí zachovať iba kamenné múry, stavby. Potrebujeme zachovať živú vieru a prehodnotiť svoj vlažný postoj k náboženstvu.
Slávnosť dedikácie nášho farského chrámu je jedným z najkrajších sviatkov vo farnosti. Ďakujeme za deň, konkrétne 7. júl 2012, keď bol rosinský kostol zasvätený Bohu, keď boli jeho steny pomazané svätým olejom na dvanástich namaľovaných krížoch, keď bol oltár (obetný stôl) pomazaný krizmou a keď sa tento priestor stal milostivým miestom, kde sa nebo dotýka zeme.
Svätý Augustín pri posviacke jedného chrámu povedal: „To, čo obdivujete postavené z kameňa, nech sa buduje vo vašich srdciach.“ Je to vskutku veľkolepá myšlienka. Nestačí opravovať strechu kostola, ak sa rozpadá strecha našej viery. Nestačí maľovať steny chrámu, ak zanedbávame čistotu svojho svedomia. Nestačí rozsvietiť sviece na oltári, ak v našom srdci zhasína svetlo lásky. Nestačí ohlasovať posolstvo evanjelia, ak nám chýba morálka. Treba nám prinášať živého a vzkrieseného Krista všade tam, kde sa ocitneme, kde prídeme.
Čo by nám ale osožil nádherný kostol, keby zostal prázdny? Čo by osožila do neba siahajúca veža, keby zvony nemohli zvolávať Boží ľud? Čo by osožil oltár, keby pri ňom nik nechcel vysluhovať a prijímať Eucharistiu? K čomu by slúžili spovednice, keby nikto nechcel činiť pokánie a nápravu chýb?
Skutočná dedikácia chrámu pokračuje každý ďalší deň. Pokračuje vždy, keď rodičia učia svoje deti modliť sa. Keď si manželia navzájom odpúšťajú. Keď mladý človek povie Bohu svoje „áno“. Keď chorý obetuje svoje utrpenie. Keď sa hriešnik zmieri s Bohom vo sviatosti pokánia. Vtedy sa buduje chrám, ktorý pretrvá až naveky.
Prosme dnes Pána, aby náš farský chrám zostal vždy miestom modlitby, viery a nehynúcej nádeje. Ale ešte vrúcnejšie prosme, aby sme sa aj my stali živými kameňmi duchovného chrámu, ktorý buduje tu na zemi sám Kristus. Nech každý, kto vstúpi do nášho farského kostola, obdivuje nielen krásu jeho múrov, ale predovšetkým krásu viery ľudí, ktorí ho s dôverou navštevujú ako miesto najväčšieho požehnania.
