Keď veci vychádzajú presne tak, ako sme si želali. Keď vidíme výsledky svojej práce, keď sme šťastní a spokojní v rodine. Keď je všetko dokonale usporiadané. Keď majú deti úspechy v škole, keď sa srdečne usmievajú, keď človek cíti, že jeho život je naplnený zmyslom.
Ale čo vtedy, keď neprichádza odpoveď na naše prosby, na naše volanie k Bohu? Čo vtedy, keď robíme dobro a nikto si ho nevšíma? Keď odpúšťame a druhý to zneužíva? Keď sa snažíme milovať a láska nie je opätovaná? Keď sa modlíme a Boh mlčí? Keď sme unavení zo zápasu so sebou samým a máme pocit, že sme sa nikam neposunuli? Keď sa nám vynaložená energia akosi nevracia späť?
Práve vtedy sa ukazuje, či je naša viera iba pocitom, alebo skutočným vzťahom s Bohom. Práve vtedy sa prejavuje láska. Láska, ktorá nie je iba chvíľa. Ale láska, ktorá je vytrvalosťou. Svätý Pavol hovorí: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá... všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“ (1 Kor 13,4.7)
Posledné slovné spojenie je jedným z najdôležitejších – všetko vydrží. Skutočná láska sa totižto nepozná podľa toho, čo cítime na jej začiatku. Pozná sa podľa toho, či zostaneme, keď pominie prvotné nadšenie a citové ohnivé vzplanutie.
Aj viera je taká. Nie je iba o tom, že som raz povedal Bohu „áno“. Je o tom, že mu svoje „áno“ hovorím znovu – dnes, zajtra, aj vtedy, keď tomu všetkému úplne nerozumiem. Viera nie je moje náboženské presvedčenie, že Boh existuje. Viera je dôvera, že sa oplatí zostať verným Bohu aj vtedy, keď ešte nevidím žiadny výsledok svojej vernosti.
Svätý Augustín začína svoje Vyznania nádhernou myšlienkou o človeku, ktorého srdce je nepokojné, kým nespočinie v Bohu. Jeho srdce hľadá lásku. Človek môže hľadať naplnenie v úspechu, peniazoch, uznaní, vzťahoch, práci či vlastnej dôležitosti. Ale všetky tieto veci môžu byť dobré, a predsa nedokážu úplne naplniť srdce. A práve tu sa ide na koreň problému. Pretože človek bol stvorený priam pre lásku a jeho posledným cieľom je Boh.
Ak hľadáme lásku bez Boha, budeme stále hladní. Ak nájdeme Boha, učíme sa správne milovať všetko ostatné. Augustínov nepokoj preto nie je iba psychologickým nepokojom človeka. Je to nepokoj srdca, ktoré hľadá svoj pravý domov. A keď človek nájde Boha, začína chápať, že láska nie je o vlastníctve. Láska znamená patriť niekomu. Patriť Bohu a cez neho byť darom pre druhých.
Darovať sa každý deň je náročné. Či v roli manžela, rodiča, učiteľa, kolegu, priateľa i veriaceho kresťana. Alebo v starostlivosti o druhého človeka, ktorý nám možno nikdy nepovie „ďakujem“. Láska sa stáva skutočnou vtedy, keď dostane podobu života. A pravú cenu lásky ukazuje Kristov kríž, ako to pripomína nový blahoslavený Fulton Sheen. Na Kalvárii Kristus nemiluje preto, že sa mu to oplatí. Miluje napriek utrpeniu a bolesti. Miluje napriek odmietnutiu i napriek tomu, že ho všetci opúšťajú. Miluje až do konca. Kríž je najhlbšou školou lásky.
Láska sa nemeria iba tým, koľko dokážeme dať, ale aj tým, čo sme ochotní zniesť bez toho, aby sme prestali milovať. To je nesmierne ťažké. Lebo každý z nás vie milovať, keď je milovaný. Ale Kristus nás učí milovať aj vtedy, keď sa nám láska nevracia. A práve tam sa kresťanstvo stáva radikálnym.
Svätý John Henry Newman používa nádherný obraz Boha ako svetla, ktoré človeka vedie cestou. Boh nám neukáže okamžite celý plán nášho života. Ukáže nám najbližší krok. A potom nasledujúci. A neskoršie ďalší. Má to svoju logiku. V tom je podstata vytrvalosti. Nechcime vedieť, čo bude o desať rokov. Robme to, čo vládzeme robiť dnes. Dnes zostaňme verní.
Viktor Frankl prináša do tejto témy ďalší rozmer. Podľa jeho existenciálneho pohľadu človek dokáže zniesť aj veľmi ťažké okolnosti, ak v nich dokáže objaviť význam. Kresťanstvo ide ešte ďalej. Učí nás, že ani utrpenie nemusí byť posledným slovom nášho života. Viera neznamená, že všetkému rozumiem. Viera znamená, že aj to, čomu nerozumiem, dokážem vložiť do Božích rúk. Potom má vytrvalosť nový zmysel.
Pri tejto téme sa veľmi hodí spojiť lásku ako základ viery s Dylanovým motívom vytrvalosti. Zaujímavé je, že v jeho tvorbe sa opakovane objavuje myšlienka, že milujúci človek sa objaví práve vtedy, keď príde búrka. V piesni Make You Feel My Love je láska predstavená ako ochota zostať pri druhom aj vtedy, keď „prší do tváre“ a svet je proti nemu. A v Gotta Serve Somebody Bob Dylan pripomína, že človek napokon svoj život niekomu zasväcuje – otázkou je, komu bude slúžiť. Komu ukáže milosrdenstvo, komu preukáže láskavosť. Či nebude len hazardovať so zlom.
Keď svieti slnko, každý môže hovoriť o dôvere. Ale keď príde búrka, ukáže sa, či sme skutočne zakotvení v Bohu. Komu vlastne slúži môj život? Môjmu egu? Majetku? Úspechu? Kariére? Uznaniu? Alebo ľuďom? Kresťan je pozvaný povedať: Môj život patrí Kristovi. Jeho láske.
Rodič roky vychováva dieťa a nevie, čo z neho vyrastie. Učiteľ roky vysvetľuje, povzbudzuje a možno si kladie otázku, či sa to vôbec oplatí. Človek sa snaží byť lepší, zápasí so svojimi slabosťami a po čase zistí, že stále padá do tých istých hriechov. Načo sa teda snažiť? A tu nám zaznieva Pavlovo slovo: „Neúnavne konajme dobro; ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas.“ (Gal 6,9) Robiť dobro a nechať výsledok v Božích rukách.
Láska je základom viery. Ježiš povedal: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,35) Svätý Pavol ide ešte ďalej: „Keby som mal všetku vieru, takže by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.“ (1 Kor 13,2) Láska je skúškou pravosti viery. Ježiš nám hovorí: „Vytrvajte v mojej láske.“ (Jn 15,9)
A tak svätý Augustín dáva láske cieľ – Boha, Sheen cenu – kríž, Newman spôsob – ďalší krok, Frankl zmysel – aj v skúške, Dylan ľudsky obraz – zostať v búrke a Ježiš hodnotu – sebadarovanie v obete. Nie je to úžasné?
