Cirkev nám pripomína, že Mária bola po skončení svojej pozemskej púte vzatá do nebeskej slávy s telom i dušou. Je to príležitosť i pre nás zamyslieť sa – kam vlastne smerujeme? Nie iba dnes, keď prichádzame osláviť Nanebovzatú do kostola, ale aj zajtra, o rok či na dôchodku, a napokon – kam smeruje celý náš život? Naším cieľom nie je iba prežiť zopár desiatok rokov tu na zemi. Naším definitívnym cieľom je nebo. Lebo duša človeka je nesmrteľná.
Žijeme vo svete, ktorý nás neustále vedie k stanovovaniu si cieľov. Najprv sa usilujeme dokončiť školu, získať diplom a titul, nájsť si prácu, založiť si rodinu, kúpiť byt alebo postaviť dom, vychovať deti, zabezpečiť ich budúcnosť, splatiť hypotéku, cestovať po svete, niečo dosiahnuť a zanechať po sebe istú stopu. To všetko je z nášho pohľadu správne. No jedného dňa sa ukáže, že všetky tieto pozemské ciele boli iba zastávkami na ceste.
Až nakoniec pochopíme, že hoci človek dokáže dosiahnuť takmer všetko, čo si v živote zaumieni, predsa môže minúť to najpodstatnejšie. Môžeme mať krásne bývanie, harmonickú rodinu, majetky, peniaze i úspech. Môžeme mať plné albumy fotografií, no čas ich raz premení iba na spomienky. Čo nám však z toho všetkého zostane? Zostane človek a jeho vzťah s Bohom. Preto nám dnes Mária ukazuje cieľ. Nebo nie je únik zo života. Niekedy sa môže zdať, že hovoriť o nebi znamená uniknúť z reality pozemského života. Kresťanská nádej je ale presným opakom. Kto pozná svoj cieľ, dokáže kráčať cestou istejšie a zmysluplnejšie.
Predstavme si človeka, ktorý cestuje vlakom, no nevie, kam smeruje. Môže sedieť pohodlne, rozprávať sa so spolucestujúcimi, obdivovať krajinu za oknom – no skôr či neskôr sa opýta: „Kam vlastne tento vlak smeruje?“ Podobne je to aj s nami. Môžeme byť veľmi zaneprázdnení, mať plný kalendár a riešiť množstvo povinností. No potrebujeme si občas položiť jednoduchú otázku: „Kam smeruje môj život?“
Nestačí byť neustále na ceste. Treba vedieť, kam kráčame. Mária je obrazom Cirkvi a zároveň obrazom človeka, ktorý sa nechal viesť Bohom. Jej život však nebol jednoduchý ani pohodlný. Poznala radosť Betlehema, ale aj meč Simeonovho proroctva. Poznala útechu stretnutia s Alžbetou, ale aj útek do Egypta. Poznala blízkosť Ježiša, ale aj bolesť pod krížom. A práve preto je nám taká blízka.
Nebo sa nezačína smrťou. Nebo sa začína spôsobom, akým žijeme už dnes. Začína vernosťou. Začína modlitbou. Začína pochopením. Začína službou. Začína odpustením. Začína rozhodnutím pre dobro aj vtedy, keď je to náročné. Začína tým, že človeka vedľa seba vnímame nie ako prekážku, ale ako brata či sestru. Každé naše malé „áno“ Bohu je krokom k nebu.
Niekedy môžeme mať pocit, že život len plynie. Deti vyrastajú. Rodičia zostarnú. Priatelia odchádzajú. Vlasy šedivejú. Sily ubúdajú. A človek sa môže pýtať: „Čo z toho mám?“ A dnešná slávnosť odpovedá jasne – náš život nekončí prázdnotou. Kristus nás nevolá do ničoty, ale k sebe. A Mária je prvým veľkým znamením, že ľudský život má budúcnosť v Bohu. Smrť nemá posledné slovo. Posledným slovom je život. Nie hrob, ale vzkriesenie. Nie koniec, ale večnosť. Nie odlúčenie od Boha, ale stretnutie s ním.
A čo si vezmeme do neba? Je zaujímavé, že do neba si nevezmeme občiansky preukaz, bankový účet, pracovnú funkciu ani diplomy. Nevezmeme si ani svoj dom či byt. Ponesieme niečo oveľa vzácnejšie: lásku, ktorú sme rozdali a šírili vo svojom okolí. Dieťa, ktorému sme venovali čas. Manžela či manželku, ktorým sme zostali verní. Človeka, ktorému sme pomohli, keď to nik nevidel. Človeka, ktorému sme odpustili. Modlitbu, ktorú sme vyslovili, hoci sa nám ani nechcelo. Dobro, ktoré sme vykonali bez uznania a čakania na pochvalu. Svätosť nemusí vyzerať okázalo a veľkolepo.
Viktor Frankl, zakladateľ logoterapie, veľmi silno zdôrazňoval, že človek potrebuje zmysel, pre ktorý stojí za to žiť. Človek nevydrží dlho žiť iba pre pohodlie, peniaze, úspech či pôžitok. To ho prestane rýchlo baviť. Potrebuje vedieť, prečo žije. Človek potrebuje cieľ, ktorý ho presahuje. Evanjelium nám ukazuje, že tento zmysel a cieľ má napokon svoju podobu – tvár Krista. Pravda ľudí oslobodzuje. Ježiš je Cesta, Pravda a Život.
A tu sa dotýkame tajomstva dnešnej slávnosti. Mária dnes stojí pred nami ako znamenie nádeje. Jej nanebovzatie nám pripomína – život má cieľ. A tým je nebo, večná blaženosť, spoločenstvo s Bohom naveky. Mária to dokazovala aj pod krížom. Stála tam, kde sa všetky ľudské predstavy o šťastí rozpadajú. A predsa jej život nekončí pod krížom. Kríž vedie k vzkrieseniu a vernosť vedie k spáse.
Hans Urs von Balthasar často hovorí o kresťanskom živote v horizonte Božieho povolania a krásy Božej lásky. Človek nie je náhodným pútnikom, ktorý sa bez cieľa potuluje a pohybuje vesmírom. Je pozvaný. A možno práve toto je jedna z najkrajších myšlienok dnešnej slávnosti: Nebo nie je iba miesto, kam raz prídeme. Nebo je zavŕšením Božieho pozvania, ktoré dostávame už dnes. Človek je povolaný k niečomu väčšiemu.
Fulton Sheen často upozorňoval na zvláštny paradox človeka: môžeme byť veľmi úspešní podľa meradiel sveta, a predsa môžeme prehrať to najdôležitejšie. Môžeme získať svet a stratiť dušu. Svet obdivuje veľkosť. Boh pozerá na vernosť. Svet si všíma výsledok. Boh vidí úmysly srdca. Preto môže byť človek podľa kritérií sveta neúspešný a predsa byť v Božích očiach veľkým.
Charles de Foucauld túžil žiť jednoduchý, skrytý život v blízkosti Ježiša. Nešlo mu o veľké meno, úspech ani obdiv ľudí. Tu sa stretáva jeho spiritualita s tajomstvom Nanebovzatia. Mária väčšinu svojho života prežila v skrytosti. Nebola na titulných stránkach. Neviedla veľké zhromaždenia. Nevlastnila moc ani funkcie. Nevyhľadávala svetskú slávu. A predsa jej život smeroval k najväčšej sláve, k tej nebeskej – teda k Bohu. Boh totižto nepozerá na človeka podľa toho, koľko hluku okolo seba urobil, ale podľa toho, koľko lásky vložil do svojho života.
Charles de Foucauld sníval o jedinom: „Ježiš, chcem žiť pre teba.“ A to je najjednoduchšia cesta k nebu. Nie veľké slová. Nie veľké gestá. Nie pozemská sláva. Ako sa hovorí: svetská sláva – poľná tráva. Ale žiť tak, aby bol Boh prítomný v našom živote. Nie zháňať sa za výnimočnými vecami a zážitkami. Radšej robiť obyčajné veci a najmä s vrúcnou láskou.
Niekedy si myslíme, že o nebi budeme premýšľať až na konci života. Ale kedy to vlastne bude? Nanebovzatie Panny Márie nás učí, že večnosť začína rozhodnutiami, ktoré robíme dnes. Preto môže byť táto konkrétna slávnosť pre nás veľmi osobná. Mária je už v cieli. My sme ešte na ceste. Máme však jednu výhodu – aspoň vieme, kam máme ísť. Naším konečným cieľom je nebo. A z tohto dôvodu život nie je bezcieľnym putovaním. Je cestou domov. Návratom domov – k večnému životu. K Stvoriteľovi všetkého. K Bohu.
A Mária, Nanebovzatá, stojí pred nami ako znamenie, že večný domov a posmrtný život je naším skutočným cieľom. Všetci máme pred sebou voľbu, hoci niekedy je veľmi ťažké s ňou žiť. Zároveň ale máme pred sebou rozhodnutie do budúcna – žiť ďalej a hlavne dobre. Tak ako je to len možné. Až po „amen“ celého vesmíru.
