Človek je starší pán, unavený a očividne niečo náročné prežíva. Ľudia okolo neho iba prechádzajú. Jeden sa pozrie a povie si: „Určite čaká na autobus.“ Druhý si pomyslí: „Nič ma nie je do neho, to nie je moja starosť.“ Tretí zrýchli krok, pretože sa radšej začne ponáhľať, aby „nezavadil“. A možno aj my by sme pokračovali v chôdzi ďalej.
Zrazu príde istá žena. Zastaví sa. Sadne si vedľa muža a jednoducho sa opýta: „Ste v poriadku?“ Muž najskôr mlčí. Potom sa mu začnú tlačiť slzy do očí a povie: „Už tri dni sa so mnou nikto nerozprával.“ Žena zostane sedieť. Nepotrebuje mu núkať jedlo ani peniaze. Nemusí ihneď vyriešiť jeho život. Nemá odpoveď na všetky jeho problémy. Len tam v tichosti zostane. Po chvíli ustarostený muž povie: „Ďakujem. Dnes som prvýkrát nemal pocit, že som na svete úplne sám.“
Možno sa tá žena večer vrátila domov a ani netušila, čo vlastne urobila. Niečo, čo má pred Bohom obrovskú hodnotu. Pretože si všimla človeka, ktorého si ostatní vôbec nevšímali. Sila lásky a spoločenstva však otvára nebo – pretože keď začneme v srdci niesť zodpovednosť za druhých, začíname sa podobať Kristovi.
Sú chvíle, keď sa človek pozerá k nebu a pýta sa: Čo vlastne otvára nebo? Je to naša dokonalosť? Naše zásluhy? Množstvo modlitieb? To všetko má svoje miesto v našom živote. Ale v jadre a podstate evanjelia nachádzame ešte niečo hlbšie: lásku, ktorá sa stáva zodpovednosťou za druhého človeka. Nebo sa nezačína až po smrti. Nebo sa začína tam, kde človek prestáva žiť iba pre seba.
Ježiš nám nehovorí: „Postaraj sa o seba a potom uvidíš, čo bude ďalej.“ Hovorí: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ A ešte radikálnejšie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.“ To znamená, že medzi nami a nebom existuje zvláštne prepojenie. To, čo robíme pre človeka vedľa nás, sa dotýka samotného Krista.
Jedným z veľkých omylov dnešného človeka je predstava: Môj život je moja vec. No, nie celkom. Som synom, otcom, matkou, manželom, manželkou, priateľom, susedom, kolegom, učiteľom, žiakom, členom spoločenstva. A všade tam vzniká zodpovednosť za druhého. Za blížneho.
Sv. Ján Zlatoústy upozorňuje na nebezpečenstvo viery, ktorá zostáva iba v slovách. Kresťanstvo sa podľa neho musí prejaviť konkrétnou láskou. Nemôžeme milovať Krista, ktorého nevidíme, a pritom prehliadať človeka, ktorého máme priamo pred sebou. Boh nám neposiela do života ľudí čírou náhodou. Niekedy je človek vedľa nás našou životnou skúškou. Inokedy je našou životnou úlohou. A niekedy je dokonca cestou do neba.
Príbeh bratskej dvojice Kaina a Ábela sa v dejinách stále opakuje. V knihe Genezis zaznieva otázka, ktorá patrí medzi najvážnejšie otázky Biblie: „Som ja azda strážcom svojho brata?“ Kain ju vyslovil po tom, čo zabil Ábela. A Biblia nám tým kladie otázku aj dnes: Som aj ja strážcom svojho brata? Keď vidím, že niekto trpí, všimnem si ho? Keď niekto zostáva sám, priblížim sa? Keď moje dieťa potrebuje pozornosť, odložím telefón? Keď manžel alebo manželka prežíva ťažké obdobie, zostanem pri ňom? Keď kolega padá, pomôžem mu vstať, alebo si poviem: „To nie je môj problém, to sa ma netýka?"
Kresťanstvo začína v okamihu, keď človek prestane hovoriť: „To nie je moja vec.“ A začne hovoriť: „Čo môžem urobiť?“ Cirkev nie je dav, ale spoločenstvo. Aj cirkevní otcovia chápali Cirkev predovšetkým ako spoločenstvo. Svätý Augustín hovorí o Cirkvi ako o Kristovom tele. Ak sme Kristovým telom, potom nemôžeme byť ľahostajní k bolesti jeho údov. Ak bolí jeden úd, nemôžeme povedať: „Mňa nič nebolí.“ Pretože bolesť druhého človeka sa určitým spôsobom stáva aj mojou bolesťou. A radosť druhého človeka sa môže stať aj mojou radosťou. To je tajomstvo spoločenstva.
Nie sme vedľa seba iba samovoľne existujúci ľudia. Sme si navzájom zverení. A možno práve toto slovo „zverení“ dnes veľmi potrebujeme. Boh mi zveril určitých ľudí. Nie preto, aby som ich vlastnil. Ale aby som ich miloval. Niekedy si myslíme, že láska musí robiť veľké veci. Ale často je najväčšou láskou jednoducho zostať. Zostať pri chorom. Zostať pri starom človeku. Zostať pri dieťati, ktoré sa trápi. Zostať pri človeku, ktorý zlyhal. Zostať pri priateľovi, ktorý plače a už nemá silu rozprávať. Zostať pri človeku, ktorý nás nemôže ničím odmeniť. Práve tam sa ukazuje, či je naša láska skutočná. Láska totiž nie je iba cit. Láska je vernosť.
Svätý Bazil Veľký mal veľmi silné sociálne cítenie. Pripomína, že to, čo máme vo svojom vlastníctve, nemôžeme vnímať iba ako niečo určené pre nás. Čo máme navyše, patrí aj druhým. Jeho myšlienka je radikálna: „Chlieb, ktorý zostáva u teba, zatiaľ čo druhý hladuje, už nie je iba tvojím chlebom“. To je kresťanstvo v praxi. Moje schopnosti nie sú iba pre mňa. Môj čas nie je iba pre mňa. Moje peniaze nie sú iba pre mňa. Moje skúsenosti nie sú iba pre mňa. Moja viera nie je iba pre mňa. Všetko, čo som dostal, sa môže stať darom pre druhého. Práve preto nás Boh požehnáva – aby cez nás mohol požehnávať iných.
Svätý Ján Zlatoústy veľmi často spájal lásku ku Kristovi s láskou k chudobnému a slabému človeku. To je mimoriadne dôležité. Krista nachádzame v človeku. My by sme niekedy chceli ísť za Kristom do kostola, na dlhé púte, do zahraničia – a pritom Kristus stojí pri nás v človeku, ktorý potrebuje pomoc. Kostol, pútnické miesta a posvätné mestá za hranicami nás síce povzbudzujú nasledovať Krista. Avšak Kristus dáva iný dôraz – pozerať na človeka v blízkosti nás.
Možno máme zvláštnu predstavu o tom, čo znamená „otvárať nebo“. Predstavujeme si veľké duchovné skutky. Ale nebo sa otvára oveľa jednoduchšie: nebo sa otvára cez konkrétne činy. Raz zistíme, že niektoré naše najväčšie skutky neboli tie, o ktorých sa veľa hovorilo. Ale tie, o ktorých nevedel nikto. Okrem Boha.
Láska tvorí spoločenstvo, lebo človek potrebuje niekam patriť. Boh nám posiela do cesty druhých ľudí. Niekedy príjemných. Niekedy protivných. Niekedy takých, ktorých by sme si sami nikdy nevybrali. A práve tí môžu byť našou školou svätosti. Lebo ľahko je milovať toho, kto miluje nás, to dokáže takmer každý.
Zodpovednosť za iných nie je bremeno, ale príležitosť. Sila lásky a spoločenstva teda otvára nebo práve preto, že láska je zrozumiteľným jazykom neba. A každý raz, keď vezme zodpovednosť za druhého človeka, akoby už tu na zemi pootvoril dvere neba. A možno raz zistíme, že cez tie isté dvere, ktoré sme počas života otvárali pre druhých, vojdeme napokon aj my sami.
Raz sa rozprával jeden starý muž so svojím vnukom o živote. Chlapec sa ho spýtal: „Dedko, čo podľa teba zostane po človeku, keď zomrie?“ Starý muž chvíľu mlčal. Potom vzal do ruky kameň a položil ho na stôl. „Pozri sa na tento kameň. Bol tu dávno pred nami a bude tu možno aj po nás. Ale nikomu nepovedal dobré slovo. Nikomu neotvoril dvere. Nikomu nepomohol niesť jeho bolesť.“ Potom položil na stôl fotografiu rodiny. „A pozri na týchto ľudí. Keď raz zomrieme, nezostane po nás len to, čo sme vlastnili. Zostane hlavne to, čo sme vložili do sŕdc druhých.“
Vnuk sa zamyslel a opýtal dedka: „A čo tam bude na konci? Pred Bohom?“ Dedko sa usmial a povedal: „To je tajomstvo spoločenstva“. Keď celý život nesieš zodpovednosť za druhých, jedného dňa zistíš, že aj oni pomáhali, keď niesli v ťažkých časoch teba. Ježiš sa na poslednom súde nebude pýtať na naše učené slová. Bude hovoriť o hladnom, smädnom, cudzincovi, chorom, väznenom, opustenom človeku. A povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ A tak sa kruh uzatvára.
Na začiatku sme stretli človeka, ktorý sedel sám na lavičke. Do neba nás nevedie iba cesta, ktorú sme prešli my. Do neba nás vedú aj ľudia, ktorých sme počas života stretli. To je jedna z najkrajších právd evanjelia. Nebáť sa zobrať na seba zodpovednosť za druhých spolupútnikov. Lebo „akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Mt 7, 2) To je zmysel zlatého pravidla: Čo chcete, aby ľudia robili vám, to robte aj vy im.
