Človek si pozvanie prečíta, odloží ho na okraj pracovného stola, kde má kalendár s ďalšími úlohami. V duchu si povie, že je ešte dostatok času do stanoveného termínu stretávky. Na druhý deň má veľa práce. Na tretí ešte viac. Potom príde únava, vyčerpanosť. Potom iné starosti a povinnosti. Pozvánka stále leží na stole, ale už je založená inými pracovnými materiálmi. Až jedného dňa ju znovu objaví a v tom si uvedomí, že termín stretnutia už prešiel. Nič dramatické sa nestalo. Iba odkladal odpoveď. Toto je vlastne aj jeden z najväčších problémov nášho duchovného života. Nie že by nám Boh nedával milosť. On nám ju dáva. Ale my ju niekedy nerozpoznáme alebo odkladáme na neskôr.
Sväté písmo hovorí: „Hľa, teraz je milostivý čas, hľa, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,2) Všimnime si slovo teraz. Nie zajtra. Nie, keď budem mať viac času. Nie, keď budem lepší. Nie, keď sa vyriešia všetky moje problémy. Teraz. Nie inokedy, nie potom, nie neskoršie. Boh totižto nevstupuje do nášho života iba vo veľkých udalostiach. Často prichádza v úplne obyčajnom okamihu. V jednej vete. V jednom stretnutí. V jednom vnútornom vnuknutí. V jednom poryve svedomia. V jednom odpustení. V jednej modlitbe. V jednom rozhodnutí prestať s tým, o čom viem, že nie je správne. V rozhodnutí začať niečo, čo som už dlho odkladal. Milosť často nemá podobu ožarujúceho blesku. Má podobu nepatrnej príležitosti. A práve preto ju môžeme veľmi rýchlo prehliadnuť.
Svätý Augustín je nádherným príkladom človeka, ktorý dlho vedel, čo má urobiť, ale ešte nebol pripravený povedať Bohu úplné áno. Vo svojich Vyznaniach opisuje svoju vnútornú rozpoltenosť: „Daj mi čistotu a zdržanlivosť – ale ešte nie hneď.“ Akoby hovoril: Pane, chcem patriť tebe. Ale nie ihneď. Chcem sa zmeniť. Ale nie odrazu. Chcem sa vzdať starého života. Ale ešte nie v tomto momente. A potom Augustín pochopil jednu dôležitú vec: Človek môže premárniť milosť nie tým, že povie Bohu „nie“, ale tým, že mu stále hovorí „neskôr“. Koľko vecí v našom živote zostalo pri takýchto „neskôr“? Ale život sa skladá z malých okamihov. A niektoré okamihy sa už nikdy nevrátia.
Apoštol Pavol hovorí: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ (Flp 2,5) To znamená – pozerať sa na svet Kristovými očami. Tu sa začína skutočný duchovný život. Pretože môžeme nosiť kresťanské meno, chodiť do kostola, modliť sa, prijímať sviatosti – a predsa môžeme v konkrétnej situácii zmýšľať úplne nekresťansky. Kristus sa pozerá na človeka inak ako svet. Svet sa pýta: „Čo z toho budem mať?“ Kristus sa pýta: „Čo môžem darovať?“ Svet sa pýta: „Kto má pravdu?“ Kristus sa pýta: „Ako môžem pomôcť človeku?“ Svet hovorí: „Odplať mu.“ Kristus hovorí: „Odpusti.“ Svet hovorí: „Mysli na seba.“ Kristus hovorí: „Miluj blížnych.“
Teológ Hans Urs von Balthasar veľmi silno zdôrazňoval, že kresťanstvo nie je predovšetkým súbor myšlienok, ale stretnutie s Kristom, ktorý človeka oslovuje a pozýva. A práve preto môže byť milosť niekedy nepríjemná. Prečo? Pretože Boh nás vyrušuje z nášho pohodlného života. My máme svoj plán. Boh príde s iným. My máme svoje predstavy. Boh ukáže inú cestu. My si myslíme: „Toto už nechcem riešiť.“ A Boh nám pošle človeka, ktorému máme odpustiť. My si povieme: „Už nemám silu.“ A Boh nám dá príležitosť niekoho zachrániť. My si povieme: „Teraz nie.“ A Boh hovorí: „Práve teraz.“ Milosť totiž nie vždy vyzerá ako pohodlie. Niekedy vyzerá ako neočakávané vyrušenie.
Ctihodný Fulton Sheen pripomínal, že Boh môže človeka osloviť cez úplne obyčajné udalosti. Človek môže očakávať veľké znamenie z neba, a pritom prehliadne maličký okamih, v ktorom sa od neho žiada láska. A tak sa nakoniec jedného dňa ukáže, že najdôležitejším okamihom nášho života nebolo povýšenie v práci, profesijný úspech, kúpa domu, zadováženie auta, luxusná dovolenka či získanie peňazí. Ale jednoduché „áno“ Bohu.
Viktor Frankl učil, že život sa nás neustále pýta na našu odpoveď. Nie vždy môžeme zmeniť okolnosti. Ale môžeme rozhodnúť, ako na ne odpovieme. A toto má obrovský duchovný význam. K tomu je človek povolaný. Možno si dnes nevyberieme, čo sa nám prihodí a v budúcnosti stane. Ale môžeme si vybrať, či budeme reagovať podľa svojho hnevu, alebo podľa Krista. Či budeme odpovedať pomstou alebo odpustením. Či budeme odpovedať strachom alebo dôverou. Či budeme myslieť iba na seba, alebo aj na človeka vedľa nás. Práve v tom konkrétnom okamihu sa ukazuje, či máme Kristovo zmýšľanie.
C. S. Lewis veľmi výstižne ukazuje, že na konci človek dostane to, čo si počas života sám vyberal. Dávajme teda Bohu posledné slovo. Každý deň nastávajú okamžiky, v ktorých si vyberáme: moja vôľa alebo Božia vôľa? Moje ego alebo láska? Moja pýcha alebo pokora? Moja krivda alebo zmierenie? Moje pohodlie alebo služba? A tieto malé rozhodnutia tvoria veľký príbeh nášho života.
John Henry Newman nádherne rozvíjal myšlienku svetla, ktoré Boh dáva človeku na ďalší krok. Milosť treba zachytiť v správnej chvíli. V Getsemanskej záhrade Ježiš vie, čo ho čaká. Vie, že príde utrpenie. A predsa sa modlí: „Nie moja, ale tvoja vôľa, Otče, nech sa stane.“ Tu vidíme samotné jadro Kristovho zmýšľania. Možno dnes stojí milosť pri našich dverách a klope. Možno Boh už dnes niečo koná v našom živote. Pripravuje si nás na väčšie veci. Ako spieva žalmista: „Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.“
Predstavme si človeka, ktorý celý život len chodil okolo kostola. Poznal síce hlahol zvonov z chrámovej veže. Poznal presné časy svätej omše, na ktorú prichádzali tí druhí. Poznal veľmi dobre týchto veriacich ľudí. Ale nikdy nebol vnútri. Až jedného dňa vošiel dnu. Nikto nevie, čo ho k tomu priviedlo. Sadol si úplne dozadu. A prvýkrát po mnohých rokoch sa v tichu modlil: „Bože, ak so mnou niečo chceš, som tu k dispozícii.“ Práve nastal čas navštívenia, okamih milosti.
Okamih, ktorý sa nám zdá úplne obyčajný, je v Božích očiach chvíľou, ktorá môže zmeniť celý náš život. Nepremárnime ho. Lebo najväčšou tragédiou je, že niekto dostal milosť, ale nespoznal čas navštívenia. Nespoznal milostivý čas, premrhal termín stretnutia, prepásol deň spásy. Preto zbystrime, aby nás Pán pri svojom druhom príchode našiel bedliť. Potom môžeme začuť hlas: „Vojdi do radosti svojho Pána!“
