Keď počujeme tieto slová z biblickej knihy Kazateľ, možno nás prepadne pocit rezignácie. Veď sa zdá, že dejiny sa neustále opakujú v jednom kolobehu. Vojny, nenávisť, závisť, chamtivosť, ale aj láska, priateľstvo, vernosť a obeta. A tak neustále dookola. Menia sa technológie, menia sa prostriedky, mení sa vonkajší svet, ale ľudské srdce zostáva stále rovnaké.
Človek 21. storočia používa umelú inteligenciu, lieta do vesmíru a nosí vo vrecku výkonnejší počítač, než mali kedysi najrenomovanejšie univerzity. Napriek tomu zápasí s tými istými pokušeniami ako Adam, Dávid či Peter. Túži po láske, bojuje so strachom, hľadá zmysel života a bojí sa smrti. Naozaj – nič nové pod slnkom. Samé pochybnosti a otázniky.
Kazateľ nás však nechce strašiť ani priviesť k beznádeji. Chce nás oslobodiť od ilúzie, že spásu nájdeme v novinkách, móde, technike alebo v ďalšej zmene okolností. Najväčší problém človeka nikdy nebol nedostatok informácií, ale nedostatok pokory pred vlastným životom, nedostatok vnútorného obrátenia – duchovná prázdnota.
C. S. Lewis raz poznamenal, že ľudia sa často správajú ako deti, ktoré si myslia, že nové hračky vyriešia ich nespokojnosť, no po krátkom čase zistia, že prázdno aj tak zostalo. Problém totiž neleží vo veciach, ale v postoji srdca každého človeka.
Arcibiskup Fulton Sheen upozorňoval, že moderný človek síce objavil nové spôsoby života, ale nie nový spôsob, ako byť šťastný. Lebo šťastie sa rodí zo vzťahu s Bohom, nie z množstva noviniek okolo nás.
Blaise Pascal písal, že v srdci človeka existuje prázdne miesto v podobe Boha. A toto miesto nemôže zaplniť nič stvorené. Preto sa človek unaví aj z toho, po čom kedysi najviac túžil. Každá pozemská novota zostarne. Nedáva žiadny existenčný zmysel.
A predsa je tu jedna výnimka zo slov „nič nové pod slnkom“. Je ňou Ježiš Kristus. Pod slnkom sa dejiny opakujú. Ale z neba prišlo niečo úplne nové. Boh sa stal človekom. Kristus vstúpil do sveta hriechu a smrti a otvoril cestu k večnému životu. Preto svätý Pavol píše: „Ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením.“ (2 Kor 5,17)
Po celé dejiny sa menili ríše, vládcovia, kultúry i technológie, ale človek stojí stále pred rovnakou voľbou: bude žiť pre seba alebo pre Boha? Nič nové pod slnkom. Stále ten istý zápas medzi pýchou a pokorou, medzi sebestačnosťou a dôverou, medzi dobrom a zlom. Začína sa však niečo, čo pod slnkom nikdy nevznikne samo od seba – začína sa Božie kráľovstvo.
Svet sa možno nemení podľa našich predstáv. Ľudské srdce preto zostáva stále rovnaké – pochybujúce, otáľajúce, váhavé. Ale človek, ktorý stretne Krista, sa dokáže zmeniť úplne. A to je najväčšia novota v dejinách. Božie milosrdenstvo je každé ráno prítomné svojou novosťou. Boh sa neunaví odpúšťať, pozdvihovať a dávať nám novú šancu. A tak napokon zistíme, že Kazateľove slová nie sú dôvodom na pesimizmus, ale na múdrosť.
Ak sa všetko pod slnkom opakuje, potom nemá zmysel hľadať spásu v novotách sveta. Treba hľadať Toho, ktorý je „ten istý včera, dnes i naveky“. Lebo hoci pod slnkom niet nič nové, Božia láska je vždy nová. Hoci sa opakujú ľudské pády, opakuje sa aj Božie odpustenie. Hoci sa dejiny krútia v kruhoch, cesta k nebu zostáva otvorená. Ešte stála je tu však pochybnosť.
John Irving vložil do úst hlavného hrdinu románu Modlitba za Owena Meanyho zaujímavú myšlienku: „Nie presvedčenie, že máme pravdu, ale pochybnosť, či ju máme, nás posúva vpred.“ Na prvý pohľad to môže znieť zvláštne. Človek má vedieť, čomu verí. Veď viera predsa znamená istotu. Azda kresťan preto nemôže byť neistý a pochybujúci? A možno tu je rozdiel medzi pochybnosťou, ktorá ničí vieru, a pochybnosťou, ktorá ju naopak prehlbuje.
Sú ľudia, ktorí sú si istí úplne všetkým. Vedia, kto má pravdu, kto sa mýli, čo si má druhý človek myslieť, koho treba odsúdiť a koho pochváliť. Ich problém nie je nedostatok odpovedí, ale nedostatok otázok. A potom sú ľudia, ktorí sa dokážu zastaviť a povedať: „A čo ak sa mýlim?“ Táto otázka môže byť začiatkom veľkej duchovnej cesty k obráteniu.
Veľkí veriaci sa nebáli otázok. Aj žalmy sú plné otázok adresovaných Bohu. Jób sa pýta. Apoštoli sa pýtajú. A dokonca aj človek stojaci pod krížom môže volať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Viera teda neznamená, že nemáme otázky. Viera znamená, že svoje otázky prinášame Bohu. Pochybnosť totižto môže človeka priviesť bližšie k Bohu, ak ho vedie k hľadaniu. Možno práve tu začína viera a zmena názoru.
Fulton Sheen často upozorňoval na nebezpečenstvo človeka, ktorý si vytvorí Boha podľa vlastných predstáv. Taký človek potom nehľadá Božiu vôľu, ale chce, aby Boh potvrdil jeho vôľu. To je veľmi subtílne pokušenie. Môžeme sa dokonca modliť a pritom Bohu hovoriť: „Pane, prosím, urob to tak, ako som si to naplánoval.“
C. S. Lewis vo svojich úvahách často ukazuje, že najväčšou prekážkou viery nemusí byť rozumová pochybnosť, ale naša vlastná vôľa. Oveľa nebezpečnejší je človek, ktorý síce nemá pochybnosti, ale už nechce ani pripustiť, že by mohol zmeniť svoj názor. Lebo potom nehľadá pravdu. On už svoju pravdu dávno vlastní. A za nič na svete ju nie je ochotný prehodnotiť. To zadubená tvrdohlavosť.
Niekedy sa bojíme vlastných otázok. Ale možno by sme sa mali viac báť svojej neochoty pýtať sa. Keď sa mladý človek pýta na vieru, nemusíme sa zrazu zľaknúť. Keď sa pýta, prečo Boh dovolil utrpenie, nemusíme ho hneď odbiť. Keď povie: „Neviem, či dokážem veriť,“ nemusíme ho okamžite pokarhať.
Irvingova myšlienka ukazuje na veľmi dôležitú zásadu – nie každá pochybnosť je nepriateľom viery. Niektorá pochybnosť je jej učiteľkou. Učí nás pokore. Učí nás počúvať. Učí nás hľadať. Učí nás priznať si: „Možno nemám pravdu.“ A práve vtedy sa môže začať skutočná cesta k Pravde. Ale tento príbeh už poznáme: nič nového pod slnkom...
