Chcú ho zasvätiť Bohu podľa Mojžišovho zákona. Navonok ide o skromný obrad chudobnej rodiny – prinášajú iba dve hrdličky. V skutočnosti však ide o hlboké tajomstvo viery: prvý raz je Kristus verejne obetovaný svojmu nebeskému Otcovi. Tento úkon je predobrazom jeho obety na kríži.
Obeta svätých rodičov tu však nie je nejakou stratou, ale odovzdaním sa. Práve preto je posvätným úkonom: spája zem s nebom, ľudské s Božím. Latinské slovo sacrificium znamená „urobiť niečo svätým“ (sacer + facere). Obeta teda nie je len vzdanie sa niečoho. Mária a Jozef neprinášajú do chrámu iba dieťa, ale celý svoj život, svoje rodičovstvo, svoju budúcnosť. Ich poslušnosť Bohu a zákonu sa stáva posvätným činom.
Staručký Simeon berie dieťatko do náručia a chváli Boha, ale zároveň Márii hovorí slová, ktoré znepokojujú: „Tvoju dušu prenikne meč bolesti.“ Už na začiatku Ježišovho života zaznieva proroctvo utrpenia. Učí nás, že obeta a bolesť patria k sebe. Sacrificium znamená dôverovať Bohu aj vtedy, keď nerozumieme jeho plánom. Simeon a Anna vidia pri tejto udalosti v chráme viac než len dieťa. Vidia svetlo pre národy, svetlo na osvietenie pohanov, svetlo na posvätenie sveta.
Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Nie je väčšej obety, než keď človek odovzdá svoju vôľu Bohu.“ Práve tu sa rozhoduje, či naše ťažké situácie budú len bremenom, alebo sa stanú posvätným úkonom. Keď Bohu obetujeme svoju vôľu, svoje obavy, svoju bolesť, vstupujeme do tajomstva Kristovej obety.
Sv. Terézia z Lisieux nás učí, že aj utrpenie môže byť milosťou, ak ho prijmeme s láskou. Vtedy sa z neho stáva modlitba. Vtedy sa deje sacrificium. Sv. Ján Pavol II. nám pripomína: „Utrpenie má zmysel, keď sa stáva láskou.“ Kristus neprišiel odstrániť kríž, bolesť alebo utrpenie zo sveta, ale dať mu nový zmysel. Najprv ho prinesú do chrámu ako dieťa až napokon sám vystúpi ako dospelý muž na Golgotu ako Spasiteľ. Celý jeho život je jednou veľkou obetou. A sv. Augustín hovorí: „Pravá obeta je každé dielo, ktoré nás spája s Bohom v svätej láske.“ Preto dnešný sviatok nie je len spomienkou na minulosť. Je výzvou pre každého z nás: aby sme svoj život premieňali na posvätný úkon viery a dôvery.
Aj my dnes prinášame na oltár svoje životy: svoju prácu, rodiny, choroby, starosti, obavy i radosti. Možno prežívame situácie, ktorým nerozumieme. Ale práve tam nás Boh pozýva k obete, ktorá posväcuje. Keď človek položí na oltár svoj kríž, nestáva sa slabším, ale silnejším. Lebo vtedy už nenesie bremeno sám. Nesie ho spolu s Kristom. A vtedy sa každá skúška, každá obeta môže stať miestom premenenia, miestom milosti, posvätným činom lásky, ktorý nás učí čeliť aj tým najťažším situáciám s vierou a nádejou.
Sv. Ján Pavol II. hovorí: „Človek nemôže plne pochopiť seba samého bez Krista.“ Keď svoje utrpenie spojíme s Kristovou obetou, dostáva zmysel. Už nie je len bremenom, ale cestou. Obeta nás učí, že aj v skúške môžeme zostať pevní, lebo nie sme sami. Boh prijíma to, čo mu prinášame – naše obavy, slabosti aj rany – a premieňa ich na svetlo. Dodáva nám odvahu. Aj z tohto dôvodu má dnes sviatok každá naša obeta, každý jeden posvätný čin. Nebojme sa teda v živote niečo obetovať pre spásu našej nesmrteľnej duše.
