Ježišove slová „Ostaňte vo mne a ja (ostanem) vo vás“ sú pozvaním, ktoré sa dotýka najhlbšej túžby človeka – túžby po skutočnom domove. Po mieste a priestore, kde dominuje pocit prijatia, bezpečia, istoty a pokoja. Sú pozvaním k návratu do Božieho domu, do vzťahu s nadprirodzeným a nadčasovým posolstvom. Film Môžem si to len predstaviť nám veľmi konkrétne ukazuje, čo sa stane, keď Boh nie je prítomný v srdci človeka.
Boh – domov môjho srdca. Prebývať v Bohu znamená dovoliť Mu, aby sa stal stredobodom nášho života. Svätá Terézia z Avily pripomína, že kto má Boha, tomu nič nechýba – nie preto, že by mu život ušetril kríže, ale preto, že v Bohu má oporu, ktorá sa nikdy nezrúti. Boh sa nestáva pre nás domovom až po smrti. On ním chce byť už teraz, v každom jednom dni.
A svätá Katarína Sienská nás povzbudzuje, aby sme si v sebe utvorili príbytok, kde sa môžeme s Bohom stretávať. Boh prebýva v srdci človeka, ktorý Mu to umožní. Prebývanie v Bohu teda nie je útekom zo sveta, ale návratom do vlastného vnútra. Svätý Charles de Foucauld nás pobáda, aby sme si zvykli žiť v Božej prítomnosti. Bez ticha sa Boží dom v nás však zapĺňa práve hlukom tohto sveta.
Keď dom nie je domovom – v príbehu filmu vidíme rodinu, ktorá síce býva pod jednou strechou, no Boží domov v nej chýba. Dom je plný strachu, kriku a bolesti. Otec je fyzicky prítomný, ale duchovne vyprázdnený. Je to obraz mnohých rodín, kde sú zabezpečené materiálne veci, ale chýba to najdôležitejšie – vzájomná láska. Tu sa napĺňajú slová svätého Augustína: človek, ktorý nehľadá domov v Bohu, má nepokojné srdce a tento vnútorný nepokoj prenáša aj na druhých.
Svätý Ignác z Loyoly nás učí rozlišovať – nie je dôležité, koľko toho vlastníme, ale ako nás to privádza k Bohu. V Božom dome nemajú najväčšiu hodnotu hmotné veci, ale vzťahy. Nie výkon, ale vernosť. Svätý Benedikt to zhrnul jednou vetou: nič neuprednostňujte pred Kristom. Svätá Matka Terézia nám ukazuje, že Boh prebýva v maličkostiach, vykonaných s veľkou láskou. Tam, kde je pokoj a jednoduchosť, ako hovorí svätý František z Assisi, tam sa Boh cíti doma.
Prvý krok – vpustiť Boha do svojho vnútra. Zlom v príbehu filmu neprichádza vtedy, keď sa zmenia okolnosti, ale keď sa zmení srdce jedného človeka. Otca, ktorý bol zdrojom bolesti, sa dotkne Boh. Nezmení sa ihneď všetko, ale začne sa proces uzdravovania – ticho, pokánie, snaha o zmierenie. Film tak potvrdzuje slová svätej Kataríny Sienskej: ak si človek urobí v sebe príbytok pre Boha, začne sa meniť aj svet okolo neho. Prebývanie v Bohu vždy začína vo vnútri duše.
Odpustenie – najťažší, ale rozhodujúci krok. Jednou z najsilnejších scén filmu je odpustenie. Nie je lacné, povrchné ani jednoduché. Je bolestné, avšak oslobodzujúce. Bez odpustenia by dom ostal miestom minulých fyzických zranení a duševných rán. Svätá Faustína píše, že tam, kde niet odpustenia, niet ani pokoja. Film to potvrdzuje: až keď nastáva odpustenie, aj dom sa môže zmeniť na domov. Až vtedy Boh môže v rodine „prebývať“.
Boh prebýva v zlomenosti, nie v dokonalosti - film nám ukazuje dôležitú pravdu: Boh nevstupuje do života preto, že si to človek niečím zaslúži, ale preto, že je zničený. Otec z filmu sa stáva Božím príbytkom práve vtedy, keď prizná svoju úbohosť a slabosť. Tu sa dotýkame myšlienky svätej Terézie z Lisieux – Boh sa skláňa k malým, nie k dokonalým. Prebýva tam, kde je pokora.
Pieseň ako ovocie prebývania v Bohu - z bolesti a uzdravenia sa rodí pieseň I Can Only Imagine. Nie ako teória o nebi, ale ako túžba po večnom domove, kde už nebude bolesť, plač, nárek, utrpenie. „Môžem si to len predstaviť, keď budem stáť pred Tebou…“ Je to ozvena Ježišových slov o dome Otca, kde je pripravených mnoho príbytkov. Film nám pripomína, že prebývanie v Bohu dnes je prípravou na večný domov zajtra.
Posolstvo pre naše rodiny - film nás učí, že Boh môže vstúpiť aj do bolestnej minulosti. Stačí, aby sa Mu otvoril aspoň jeden člen rodiny. Dom sa nemení usporiadanosťou, ale prítomnosťou Boha. Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že dom, kde sa modlia, je silnejší než mesto s hradbami. Film nám ukazuje túto silu v praxi. Svätý Gregor Veľký hovorí, že čím viac milujeme večné, tým menej nás zväzuje pominuteľné. Prebývanie v Bohu už dnes je prípravou na domov, ktorý nás čaká po smrti.
Záverečné posolstvo – ostať v Bohu znamená dovoliť Mu vstúpiť tam, kde by sme Ho sami najradšej nepustili – do rán, spomienok, strachu, bolesti. Prebývať v Božom domove znamená dovoliť Bohu, aby prebýval v nás. A možno si dnes už vieme predstaviť, aký by náš dom a domov mohol byť. Ale Boh chce z tejto predstavy urobiť skutočnosť. Zostaňte v Bohu. Urobte z Neho svoj domov. Nech sa naše srdce, aj naše rodiny stanú miestom, kde Boh rád prebýva. On určite ostane v našej láske...
