Keď Ježiš vystúpil s Petrom, Jakubom a Jánom na vrch Tábor, vedel, že o niekoľko týždňov bude kráčať na Golgotu. Evanjelista Lukáš dokonca píše, že Mojžiš a Eliáš hovorili s Ježišom o jeho „odchode“, ktorý sa mal naplniť v Jeruzaleme (Lk 9, 31) – teda o jeho umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. Premenenie nebolo únikom pred utrpením, ale bolo posilou, vzpruhou do utrpenia.
Peter by najradšej zostal na vrchu: „Pane, dobre je nám tu.“ Každý z nás by chcel zostať na svojom Tábore a nikdy nezostúpiť do údolia bolesti. Ježiš však vedie svojich učeníkov späť medzi ľudí, kde ich čaká nepochopenie, bytostné zápasy, bolesť a choroby, smútok až hrôza, ľudská zloba, potupa, posmech, ponižovanie, odsúdenie, prenasledovanie i kríž.
Život nás neraz zavedie na miesta, kam by sme sami nikdy dobrovoľne nevkročili. Bolesť zo straty blízkeho, dajaké sklamanie, vážna choroba, neistota či obavy z budúcnosti dokážu otriasť človekom až do základov. V takých chvíľach sa zdá, že Boh mlčí a že utrpenie nemá žiadny zmysel. Existujú totižto chvíle, keď sa nám zdá, že život sa zastavil. Nevieme ako ďalej. Práve vtedy sa rodia v hlave a mysli prestimulované otázky: Prečo to Boh dopustil?
Sväté písmo neponúka jednoduché odpovede, ale ukazuje inú perspektívu. Jozef Egyptský bol zradený vlastnými bratmi, predaný do otroctva a nespravodlivo uväznený u faraóna. Napriek tomu po náročných rokoch vyslovil slová, ktoré patria medzi najkrajšie v Biblii a sú svedectvom neobyčajnej viery: „Vy ste proti mne zamýšľali zlo, ale Boh to obrátil na dobro.“ (Gn 50, 20) Boh nezmenil minulosť. Nevymazal zradu ani roky utrpenia. Zmenil však ich ovocie. Z bolesti vyrástlo požehnanie pre celý izraelský národ. To je tajomstvo Božieho pôsobenia. Boh nechce zlo, ale je taký mocný, že dokáže aj ľudskú bolesť pretvoriť na obrovské požehnanie.
Podobne píše aj svätý Pavol: „Vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8, 28) Nevraví, že všetko je dobré. Hovorí, že Boh môže všetko obrátiť na dobro. Veľký americký arcibiskup Fulton J. Sheen raz povedal: „Boh často dopustí zlomené srdce, aby doň mohol vložiť svoje svetlo.“ Človek, ktorý nikdy netrpel, môže mať veľa vedomostí, ale ten, kto prešiel bolesťou s Kristom, získava múdrosť a súcit. Sheen ďalej hovorieval: „Kríž bez Krista človeka zlomí, ale kríž s Kristom ho pretvorí.“ Mnohí ľudia nesú kríž, ale nie každý dovolí Kristovi, aby ho niesol spolu s ním. Keď svoje utrpenie spojíme s Ježišovým krížom, prestáva byť iba bremenom a stáva sa cestou dozrievania, očistenia a požehnania.
Z tohto dôvodu prežitá bolesť, smútok a hrôza môžu byť prameňom milosti. Nie preto, že by boli samy osebe dobré, ale preto, že za každou Golgotou čaká vzkriesenie. Tábor bol prisľúbením toho, čo príde po kríži. Zmŕtvychvstanie. Premenenie Pána nám ukazuje ten najhlbší zmysel – za krížom stojí oslávený Kristus. Hans Urs von Balthasar zdôrazňuje, že Božia sláva sa najviac zjavuje v Kristovej láske až do krajnosti. Tábor a Kalvária nie sú protiklady. Sú to dve strany toho istého tajomstva. Svetlo Premenenia vrhá svoje lúče až na drevo kríža.
Viktor Emil Frankl, ktorý prežil hrôzy koncentračných táborov, napísal: „Keď už nemôžeme zmeniť situáciu, sme vyzvaní zmeniť seba.“ Zistil, že človeku možno obmedziť fyzicky slobodu, vziať majetok i zničiť zdravie, ale nikdy mu nemožno vziať slobodu ducha – rozhodnúť sa, ako odpovie na utrpenie. Človek, ktorý objaví zmysel aj uprostred bolesti, dokáže prežiť to, čo by sa inak zdalo neznesiteľné. Našu dušu nám nedokáže nikto ukradnúť.
Svätý John Henry Newman vo svojej známej modlitbe prosí: „Veď ma, láskavé svetlo... Neprosím, aby som videl vzdialenú scénu; stačí mi jeden krok.“ To je postoj skutočnej viery. Boh nám zvyčajne neukáže celý plán nášho života. Dáva nám svetlo iba na najbližší krok. A tento jeden krok postačí, ak mu dôverujeme.
Britský spisovateľ Graham Greene vo svojich románoch ukazuje, že Božia milosť si často nachádza cestu práve cez zlomených ľudí. Tí, ktorí zakúsili vlastnú slabosť, bývajú najviac pripravení pochopiť slabosť druhých. Človek, ktorý nikdy neplakal, len ťažko osuší slzy inému. Práve prežitá bolesť môže otvoriť srdce súcitnosti a milosrdenstvu.
C. S. Lewis, ktorý sám zažil hlboký smútok po smrti svojej manželky, napísal: „Boh nám šepká v našich radostiach, hovorí vo svedomí, ale kričí v našich bolestiach.“ Bolesť nie je Boží trest. Niekedy je to hlas, ktorý nás prebúdza k tomu podstatnému. Preto neplatí, že iba hrozby a nebezpečenstvá zocelia ľudského ducha. Človeka formuje aj vernosť v každodenných maličkostiach, úprimná modlitba, odpustenie, obetavá služba, trpezlivosť v rodine či poctivá práca. Charakter nevyrastá teda iba zo skúšok, ale aj z malých každodenných rozhodnutí pre dobro.
Možno dnes niekto nesie kríž, ktorému nerozumie. Možno sa pýta: „Prečo práve ja?“ Odpoveď možno nepríde ihneď. No ak človek zostane s Kristom, raz zistí, že práve cez túto bolesť sa naučil milovať hlbšie, odpúšťať úprimnejšie, modliť sa vrúcnejšie a dôverovať pevnejšie. Kresťan verí v Krista, ktorý utrpenie a smrť premohol. On je zdrojom každej sily v rôznych životných situáciách.
Zrejme až raz, s odstupom viacerých rokov, uvidíme, že práve tie najťažšie skúšky nás naučili pokore, dôvere, trpezlivosti a láske. To, čo sme považovali za porážku, sa stalo vlastne novým začiatkom. To, čo vyzeralo ako slepá ulica, Boh premenil na ovocie ešte väčšieho požehnania. Preto sa nebojme svojich rán. Vo vzkriesenom Kristovi zostali jazvy na jeho rukách i boku. Nezmizli. Stali sa znakom víťazstva lásky nad utrpením. Aj naše rany, ak ich vložíme do Kristových rúk, sa môžu stať miestom, odkiaľ bude prúdiť nádej pre druhých.
Preto nás dnešný sviatok pozýva počúvať Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte!“ Na vrchu Tábor apoštoli uzreli Kristovu slávu len na krátku chvíľu. Stačilo to však, aby po Veľkej noci pochopili, že posledné slovo v dejinách človeka nemá utrpenie ani smrť, ale oslávený Kristus. Boh nás neberie z kríža na Tábor. Najprv nám na Tábore ukáže svetlo, aby sme mali silu prejsť cez kríž ku vzkrieseniu. Slová svätého Pavla sú aj takéto: „Toto naše terajšie ľahké súženie nám pripravuje nesmierne veľkú váhu večnej slávy.“ (2 Kor 4, 17)
Dnes možno nerozumieme všetkému, čo Boh v našom živote dopúšťa a dopustil. Apoštoli tiež nerozumeli, prečo po žiarivom Tábore musia zostúpiť do údolia, ktoré vedie až na Golgotu. Až po zmŕtvychvstaní pochopili, že Tábor nebol cieľom, ale prísľubom. Tak je to aj s nami. Každý kríž nesený s Kristom smeruje k premeneniu. Každá vernosť raz prinesie odmenu. Každá slza, ktorú vložíme do Božích rúk, sa môže stať prameňom budúcej radosti. Lebo Boh je Pánom premenenia – premieňa chlieb na svoje Telo, víno na svoju Krv, hriešnika na svätca, kríž na strom života a smrť na bránu do večnej slávy.
Na povzbudenie uvediem ešte myšlienku svätého pápeža Jána Pavla II. (je zvlášť blízky môjmu srdcu) z apoštolského listu Salvifici Doloris: „Utrpenie je prítomné vo svete aj preto, aby v človeku prebudilo lásku.“ Majme teda nádej z premenenia Pána. On chce premeniť aj naše krehké srdcia a prebudiť v nich lásku.
