Mnohí rodičia, starí rodičia i príbuzní priniesli nemalé obety a námahy, aby bol tento deň naozaj slávnostný a nezabudnuteľný. A práve dnes nám Boh pripomína, čo je najdôležitejšie: „Lásku chcem, a nie obetu; poznanie Boha viac ako zápalnú obetu.“ Akoby nám chcel povedať: Nie je najdôležitejšie, aké bude pohostenie, oblečenie či fotografie. To všetko má svoje miesto. Najväčším darom dnešného dňa však je stretnutie detí s Ježišom v Eucharistii. Boh nehľadí len na vonkajšiu slávnosť, výzdobu chrámu, nahodených rodičov, ale na srdce, ktoré sa otvára jeho láske.
Božie slovo nás teda vedie k samému jadru kresťanstva. A Ježiš tieto slová pripomína i v evanjeliu pri povolaní mýtnika Matúša: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Ježiš vstupuje do pokazeného života mýtnika Matúša. Človeka, ktorého mnohí považovali za stratený prípad. Práve preto sa Ježiš zastaví pri mýtnici. V očiach spoločnosti bol Matúš hriešnikom, kolaborantom a človekom, ktorému sa slušní ľudia najradšej vyhýbali. Ježiš však nevidí iba jeho minulosť. Vidí jeho budúcnosť. Nehľadí na jeho pády, ale na jeho schopnosť vstať. Kde ľudia videli len zlodejstvá mýtnika, Ježiš už videl horlivosť apoštola. Kde ľudia videli hriech, Boh videl možnosť milosti. A preto ho povoláva do služby.
Možno sa niekedy podobáme farizejom, keď viac sledujeme chyby druhých než vlastné srdce. Oni veľmi dobre poznali predpisy zákona, ale nespoznali Krista. Možno sa inokedy podobáme Matúšovi, keď si myslíme, že sme príliš hriešni alebo nehodní Božej blízkosti. Ježiš však prichádza k obom. Farizejov chce naučiť milosrdenstvu a hriešnikov chce priviesť k nádeji. Preto je posolstvo dnešného evanjelia jednoduché a zároveň náročné: Boh od nás nechce predovšetkým vonkajšie prejavy zbožnosti, ale srdce schopné milovať. Chce, aby sme Ho poznali nielen rozumom, ale životom. Chce, aby sme boli milosrdní tak, ako je milosrdný On.
Ježiš tým odhaľuje Božie srdce. Boh neprichádza k človeku preto, že je dokonalý, ale preto, že ho miluje. Eucharistia nie je odmenou za bezchybnosť, ale pokrmom na cestu do večnosti. Nie je medailou pre najlepších, ale chlebom života pre tých, ktorí chcú kráčať s Kristom. Dnešné prvoprijímajúce deti nám pripomínajú jednu veľkú pravdu: pred Bohom sme všetci deti. Všetci potrebujeme jeho odpustenie, jeho vedenie i jeho lásku. Tak ako Matúš počul Ježišovo „Poď za mnou“, aj naše deti dnes počujú tiché pozvanie: „Zostaň so mnou. Prichádzaj ku mne. Dovoľ mi byť súčasťou tvojho života.“ Kto bude kráčať bez poškvrny, tomu Boh ukáže cestu spásy.
Kardinál Hans Urs von Balthasar napísal, že kresťanstvo začína úžasom nad tým, že sme milovaní. Dnešné deti možno ešte nedokážu pochopiť všetky teologické pravdy o Eucharistii, ale môžu pochopiť to najdôležitejšie: Ježiš ich miluje natoľko, že prichádza k nim pod spôsobom chleba a vína. Fulton Sheen hovorieval, že keď prijímame Eucharistiu, nie sme to my, kto premieňa Krista na seba, ale Kristus premieňa nás na seba. Každé sväté prijímanie je pozvaním stať sa trochu viac podobnými Ježišovi – láskavejšími, pravdivejšími, obetavejšími a milosrdnejšími.
Svätý John Henry Newman zas pripomínal, že Boh nás vedie krok za krokom. Dnešné 1. sväté prijímanie teda nie je cieľom, konečnou zastávkou, ale práve naopak je začiatkom. Nie je to ukončenie dôležitej fázy prípravy, ale začiatok krásneho priateľstva s Kristom. Najväčšou chybou by bolo myslieť si, že po dnešnom dni je všetko splnené. Naopak, dnes sa začína pravidelné stretnutie s Ježišom pri jeho stole v kostole, v Božom dome. Účasť na nebeskej hostine. Nie iba jednorazové prijatie, ale časté sväté prijímanie sviatosti - vždy, keď sa to dá.
A tu je odkaz aj pre rodičov. Deti sa učia viac z príkladu než zo slov. Môžeme ich naučiť modlitby, vysvetliť prikázania, pripraviť nádhernú slávnosť, ale najviac si zapamätajú, či videli svojich rodičov modliť sa, odpúšťať si, chodiť na svätú omšu a prijímať Eucharistiu. Drahí rodičia a starí rodičia, najkrajším darom, ktorý môžete svojim deťom dať po dnešnej slávnosti, nie sú veci ani peniaze, ale váš vlastný príklad viery. Pomôžte im, aby cesta k oltáru neskončila pre nich dnešným dňom. Aby vedeli, že Boží chrám nie je miestom povinnosti, ale miestom stretnutia, miestom farského spoločenstva. Aby Eucharistia nebola len spomienkou na jeden slávnostný deň, ale čistým prameňom a živým zdrojom sily pre celý život.
