Skutočná sila viery sa však ukáže až pod krížom. Keď prídu bolesti, choroby, sklamania, nepochopenie či osamelosť, vtedy sa ukáže, či sme uverili iba v Božie dary, alebo v samotného Darcu týchto darov.
Piatok je dňom, keď kresťania viac uvažujú o Kristovom kríži. Svätý apoštol národov Pavol nám to veľmi silno pripomína slovami: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19 – 20). Jeho úplne duchovné spojenie s Kristom ešte jasnejšie sám uvádza v biblickej výpovedi: „Viem, komu som uveril, a som si istý“ (2 Tim 1, 12). Obe vyjadrenia hovoria o viere, ktorá prešla ťažkou životnou skúškou a po rokoch ohlasovania Kristovej blahozvesti dozrela do skalopevnej dôvery.
Svätý Pavol vo svojich apoštolských listoch nehovorí: „Poznám odpoveď na všetky otázky.“ Hovorí: „Viem, komu som uveril.“ Neopiera sa o svoje vedomosti, ale o osobný vzťah ku Kristovi. Aj keď bol bičovaný, väznený a prenasledovaný, nestratil istotu. Vedel, že Kristus ho nikdy neopustí. Teda nielenže tomu veril, ale dokonca si bol tým istý.
Ctihodný Fulton Sheen raz povedal: „Nikdy sa neboj zveriť neznámu budúcnosť známemu Bohu.“ To je podstata kresťanskej nádeje. Nepoznáme budúcnosť, ale poznáme Toho, ktorý ju drží vo svojich rukách. Podobne aj C. S. Lewis vo svojich literárnych dielach pripomínal, že Boh nám nesľúbil ľahkú cestu, ale ubezpečoval o neustálej prítomnosti. Že je s nami po všetky dni až do skončenia sveta.
Kristus neodstraňuje každý kríž, ale nesie ho s nami. A preto kresťan môže kráčať vpred aj vtedy, keď nevidí dielčie riešenie. Hans Urs von Balthasar písal, že kresťanská viera sa najjasnejšie prejavuje vtedy, keď človek zostáva verný Bohu aj v temnote. Veľkí svätci neboli ľuďmi bez pochybností a utrpenia. Boli ľuďmi, ktorí sa aj v noci a v duchovnej prázdnote držali Božej ruky.
Pripomína to príbeh jedného horolezca. Počas výstupu sa pošmykol a zostal visieť nad priepasťou. V úplnej tme sa držal lana a volal o pomoc. Zrazu začul hlas: „Dôveruješ mi?“ Odpovedal: „Áno, Pane.“ Hlas pokračoval: „Tak pusti lano.“ Muž sa zľakol a držal sa ešte silnejšie. Na druhý deň ho našli mŕtveho, zamrznutého na lane – iba meter nad zemou.
Niekedy aj my visíme na svojich istotách a bojíme sa úplne odovzdať Bohu. Viera však znamená dôverovať mu viac než iba vlastným predstavám. Svätý Tomáš Morus kráčal na popravisko s pokojom v srdci. Nevedel, čo ho čaká za bránou smrti, ale vedel, komu uveril. Jeho istota nebola v sile argumentov ani v priazni mocných, ale v Kristovi.
Aj náš život prináša mnohé kríže. Niektoré sú viditeľné, iné pozná iba Boh. Kríž choroby, nepochopenia, starnutia, straty blízkeho človeka či zápasu o vernosť evanjeliu. Práve vtedy môžeme spolu so svätým Pavlom povedať: „S Kristom som pribitý na kríži.“ Nie som na ňom sám. Kristus je tam so mnou. A preto som si aj ja istý.
Istota kresťanov nespočíva v tom, že sa nám nič zlé nestane. Spočíva v tom, že nech sa stane čokoľvek, Kristus zostane navždy verný. Kríž teda nie je koncom príbehu. Posledné slovo nemá utrpenie, ale vzkriesenie. Posledné slovo nemá smrť, ale život.
Preto sa dnes pýtajme sami seba: Na čom stojí moja istota? Na zdraví, majetku, úspechu, kariére, ľudskom uznaní? Alebo na Kristovi? Lebo všetko ostatné sa môže otriasť. Len On zostáva naveky ten istý. To je dobrá motivácia na to, aby sme bojovali. Hoci pribitý s Kristom na kríži...
A keď príde deň skúšky, budeme môcť spolu s apoštolom Pavlom povedať: „Viem, komu som uveril.“ A to bude viac než všetky argumenty a dôkazy sveta. To bude istota srdca, ktoré našlo svoj domov v Bohu. Svätý Pavol spája kríž a istotu, dve veci, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť v rozpore.
Svet hovorí: „Ak trpíš, nemôžeš si byť istý.“ Svätý Pavol však hovorí presný opak: práve uprostred utrpenia viem, komu som uveril. Jeho istota nevyrastá z pohodlia života, ale z osobného stretnutia s Kristom pri Damasku. Keď bol zrazený k zemi z koňa na ceste prenasledovať kresťanov, vtedy ešte svojich úhlavných nepriateľov.
Fulton Sheen uvádza aj ďalšiu hlbokú myšlienku: „Víťazstvo neprichádza odstránením kríža, ale jeho prijatím – a to s Kristom.“ A svätý Ján Pavol II. dodáva: „V utrpení sa skrýva osobitná sila, ktorá človeka vnútorne približuje ku Kristovi.“ Možno práve preto sú najpokojnejšími ľuďmi často tí, ktorí si prešli najťažšími skúškami. Neopierajú sa už o seba, ale o Boha. Už nepotrebujú mať odpoveď na každú otázku. Stačí im vedieť, že Kristus kráča s nimi.
Nachádzajme teda každý deň vnútornú silu v Pavlových slovách uvedených vyššie. Sú prejavom viery, ktorá prežije každú búrku, pretože je zakorenená nie v okolnostiach života, ale v živom Ježišovi Kristovi. V Bohu, ktorý nás nikdy neopustí.
