Tieto slová žalmu v sebe ukrývajú jednu z najťažších, ale zároveň najkrajších lekcií viery: nemusím všetko dokončiť ja. Človek má často pocit, že všetko závisí od neho. Musím to zvládnuť. Musím vyriešiť problémy. Musím napraviť svoje chyby. Musím zabezpečiť budúcnosť. Musím dokončiť to, čo som začal. A potom príde chvíľa, keď zistíme, že naše ruky už nestačia, že naše telo už nevládze, že naše možnosti sú obmedzené.
Niečo zostane nedokončené. Niektoré vzťahy sa nepodarí napraviť. Niektoré slová už nestihneme povedať. Niektoré sny sa nenaplnia. Niektoré modlitby zostávajú dlho bez odpovede. Svätá Monika sa modlila dlhých sedemnásť rokov za svojho syna Augustína. Monika síce chcela rýchle vyriešenie svojich prosieb u Boha, ale nebola ihneď vypočutá. Preplakala veľa bezsenných nocí. Keď strácala trpezlivosť biskup Ambróz ju zahriakol slovami: „Ako žiješ, nemôže sa stať, aby zahynul syn toľkých sĺz.“ Práve v takomto čase sa rodí skutočná dôvera. A Augustín sa po čase obrátil.
Nie ja som pánom svojho života. Nie ja vidím celý obraz. Nie ja poznám všetky súvislosti. Ja vidím iba jednu stránku svojho príbehu. Boh však vidí celý príbeh. Možno dnes stojíme uprostred niečoho, čo vyzerá ako nedokončené dielo. Ale Boh určite ešte nepovedal posledné slovo. Dáva si načas, ale pozerá na našu trpezlivosť a dôveru. Čaká, či si vieme zachovať vernosť v povolaní.
Aké nádherné je uvedomiť si, že človek nie je pre Boha náhodným výrobkom. Sme dielom jeho rúk. A Boh neopúšťa to, čo stvoril. Niekedy však Božia práca v nás vyzerá zvláštne. My by sme chceli dokončený produkt, ale Boh nás ešte formuje, stvárňuje. My by sme už chceli hotový obraz, ale Boh ešte maľuje, dokresľuje. My by sme chceli expresnú odpoveď, Boh nás ešte učí dôverovať. My by sme chceli okamžité riešenie, Boh premieňa najskôr naše srdce.
Boh nie je Bohom nedokončených príbehov. To, čo dnes vyzerá ako bodka, môže byť u Boha iba čiarka. Boh dokončuje aj to, čo sme pokazili. A koľko vecí sme len v živote pokazili! Uvedomujeme si tak vlastnú nedokonalosť. Niekedy sme povedali nesprávne či nepekné slovo. Niekedy sme mlčali, keď sme mali hovoriť a ozvať sa. Niekedy sme všetečne hovorili, keď bolo lepšie mlčať. Niekedy sme komusi ublížili, možnože aj nechtiac. Niekedy sme premárnili príležitosť. A predsa Boh môže pokračovať v diele. Jeho milosrdenstvo totiž nie je odmenou za našu dokonalosť. Milosrdenstvo je Boží spôsob, ako pokračovať v diele aj tam, kde sme my zlyhali. Preto sa kresťan nemusí pozerať na svoj život iba cez svoje chyby. Môže sa naň pozerať cez Božiu lásku.
„Tvoje milosrdenstvo je večné.“ Toto je zrejme najdôležitejšia veta celého textu. Naše nálady sa menia. Naše rozhodnutia sa menia. Naša sila je raz obrovská a inokedy malá. Dokonca aj naša viera môže prechádzať obdobím istoty a obdobím pochybností. Ale Boh zostáva Bohom. Jeho milosrdenstvo nezávisí od toho, aký dobrý deň práve prežívame. Aj svätosť je dielo, ktoré Boh dokončuje.
Sv. Pavol hovorí v Liste Filipanom: „Ten, ktorý vo vás začal dobré dielo, ho aj dokončí až do dňa Krista Ježiša.“ Možno ešte neviem odpustiť – ale Boh ma k odpusteniu vedie. Možno ešte neviem prijať svoj život – ale Boh ma učí veriť. Niekedy je najťažšie pokračovať vtedy, keď nevidíme výsledok svojej práce. Rodič sa modlí za svoje deti, ale nevidí okamžitú premenu. Učiteľ zasieva hodnoty, ale nevie, čo zo žiakov raz vyrastie. Človek sa snaží byť lepší, ale stále padá do rovnakých slabostí. Robí podobné chyby. Cirkev hlása evanjelium, ale svet sa niekedy zdá byť stále viac a viac vzdialenejší od Boha. Vtedy treba len odovzdať svoje poslanie s presvedčením, že našou úlohou je siať, ale Boh dáva všetkému vzrast.
Nie všetko, čo sme urobili z lásky, musíme vidieť dokončené. Niektoré diela dokončí Boh až vtedy, keď my už nebudeme pri tom. Možno nikdy neuvidíme všetko to dobré, čo z nášho života vyrástlo. Ani výsledky našej práce a nášho úsilia. A predsa to neznamená, že naša snaha bola zbytočná.
Najsilnejším obrazom tejto dôvery je samotný Kristus. Kríž je najväčším dôkazom. Na Golgote sa všetko zdalo byť nedokončené. Ježiš zomiera. Učeníci sa rozutekajú. Nádej sa rozplýva. Hrob sa zatvára a zavalí kameňom. Keby sme vtedy videli iba Veľký piatok, mohli by sme povedať: „Dielo je skončené.“ Ale Boh povedal: „Ešte nie.“ Ešte nie je všetkému koniec. Nie je to definitíva.
A zrazu nastalo veľkonočné ráno zmŕtvychvstania. Práve toto je posolstvo aj pre nás – to, čo vyzerá ľudsky ako koniec, nemusí byť koniec v Božích rukách. Preto sa nemusíme báť budúcnosti. Ak veríme, že Pán za nás dokončí svoje dielo, potom sa nemusíme vzdávať nádeje. Môžeme urobiť to, čo je dnes v našich silách – a zvyšok vložiť do Božích rúk. Volá sa to dôvera. Je to pokora.
Nie je to útek od zodpovednosti. Je to vedomie, že za hranicou našich možností začína Božia moc. Preto môžeme každý večer povedať: Pane, dnes som urobil, čo som vedel. Niečo som zvládol, niečo som pokazil. Niekomu som pomohol, niekomu som možno ublížil. Niečo som dokončil, veľa vecí zostalo nedokončených. Ale teraz to všetko odovzdávam Tebe. To by mal byť každodenný stereotyp života.
„Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné, neopusť dielo svojich rúk.“ V tejto modlitbe žalmu môžeme nájsť pokoj. Pretože náš život nie je iba naším dielom. Je predovšetkým Božím dielom, ktoré sa v nás ešte stále tvorí, buduje. A keď raz príde posledný deň, možno pochopíme, že Boh dokončil aj to, o čom sme si mysleli, že to zostalo navždy nedokončené.
Preto sa dnes nebojme povedať: Pane, dôverujem Ti. Čo som nedokázal dokončiť ja, dokonči Ty. Čo som pokazil, uzdrav Ty. Čo som začal, ale nevládzem dokončiť, vezmi do svojich rúk. A keď raz zavriem oči, nech posledným slovom môjho života nie je strach, ale dôvera: „Pane, tvoje milosrdenstvo je večné, neopusť dielo svojich rúk.“
