Večnosť predsa vôbec nie je dlhý čas. Večnosť je viac než čas – je to existencia bez konca. A predsa žijeme tak, akoby sme mali pred sebou ešte nekonečne veľa času. Odkladáme zmierenie, odpustenie, modlitbu, dobro, rozhovor, lásku. Myslíme si, že stále máme vo svojom živote dostatok času.
Lenže náš pozemský čas má hranice. Keď sa pozrieme na vesmír, človek sa môže cítiť neuveriteľne malý, ako nepatrný a nepostrehnuteľný bod v obrovskom kozme. Hviezdy, galaxie, miliardy svetelných rokov, enormné množstvo energie a priestoru. A v tomto nesmiernom vesmíre nachádza niečo zvláštne – človek, ktorý jediný si dokáže uvedomiť, že existuje.
Dokážeme premýšľať o hviezdach, merať ich vzdialenosti, skúmať ich svetlo, pozorovať nebeské divadlo ako je zatmenie slnka a klásť si otázku: Prečo vôbec niečo mimo nás existuje? To je tajomstvo. Človek nie je iba hmota. Nie sme iba súhrn atómov. V človeku je túžba po pravde, po láske, po kráse, po dobre – a predovšetkým po niečom, čo nás presahuje. Človek má vedomie, rozum a slobodnú vôľu.
Ak by sme použili obraz fyziky a preniesli ho do duchovného života, mohli by sme povedať, že každý človek je miestom, kde sa energia stvorenia môže premeniť na lásku. Ako keby sme v sebe sústredili energiu celého vesmíru. Celý vesmír smeruje k človeku a človek smeruje k Bohu. Preto najväčšou energiou človeka nie je jeho sila, výkon, inteligencia ani moc. Najväčšou energiou človeka je práve láska.
Môžeme mať obrovskú energiu hnevu – a zničiť vzťah. Môžeme mať energiu ambícií – a vybudovať kariéru. Môžeme mať energiu strachu – a premárniť roky života. Ale môžeme mať aj energiu lásky – a zmeniť život druhého človeka. Jedno slovo môže niekoho zachrániť. Jedno odpustenie môže obnoviť rodinu. Jedna modlitba môže byť začiatkom návratu k Bohu. Jedno rozhodnutie pre dobro môže zmeniť náš ďalší život.
Vesmír má svoju energiu. Človek má svoje srdce. A Boh sa iba pýta: Miluješ? Lebo nestačí mať silu. Treba vedieť, kam ju nasmerovať. „Sme stvorení pre lásku, lebo sme stvorení pre Boha“, vyznáva svätý Augustín. Kresťanská večnosť sa začína už dnes, tu a teraz, a na zemi, tam, kde sa práve nachádzame. Často si predstavujeme večnosť ako niečo, čo príde až po smrti. Ale to je strašný omyl.
Nemusíme v živote postaviť žiadny pamätník. Možno po nás zostanú deti, ktoré si naučil veriť. Niekto, koho si podržal v ťažkej chvíli. Dobro, ktoré sa prostredníctvom nás šírilo ďalej. Láska nikdy nie je stratená energia. Ako hovorí apoštol národov svätý Pavol: „Láska nikdy neprestane.“ Nezanikne, pretrvá až za hrob. Hoci na cintoríne istú dobu postojí po nás pomník.
C. S. Lewis upozorňuje, že človek bol stvorený pre svet, ktorý presahuje jeho pozemské predstavy. A práve preto nás všetky pozemské veci nechávajú trochu hladnými. Máme v sebe túžbu, ktorú nedokáže nasýtiť ani celý svet. Pretože sme naozaj stvorení pre Boha. V tom spočíva najväčšie tajomstvo človeka: sme veľmi malí pred vesmírom, ale máme v sebe priestor pre Boha. A kto dovolí Bohu, aby naplnil jeho srdce, ten v sebe nesie viac než energiu celého vesmíru. Nesie v sebe nádej večnosti.
Čo teda znamená „sústrediť v sebe energiu celého vesmíru“? Možno to znamená naučiť sa žiť tak, aby všetko, čo sme dostali, smerovalo k jedinému cieľu: k večnej láske. Naše telo – na službu. Naša inteligencia – na pravdu. Naša sila – na ochranu slabších. Naše skúsenosti – na pomoc mladším. Naše utrpenie – na dozrievanie. Naše chyby – na pokoru. Naše úspechy – na vďačnosť. Naše peniaze – na dobro. Náš čas – na ľudí. A naše srdce – na Boha.
V konečnom dôsledku potom veta: „Večnosť je na dlhý čas“ nemusí byť vtipná. Pretože ak je večnosť realitou, tak záleží na tom, čo robíme dnes. Napokon po nás zostane to, čo sme premenili na lásku. Energia sa môže stratiť, hmota sa môže rozpadnúť, hviezdy raz zhasnú – ale láska, ktorá je z Boha, má v sebe zárodok večnosti.
Predstavme si lietadlo pripravené na odlet. Pasažieri sedia na svojich miestach. Niektorí sa rozprávajú, iní pozerajú do telefónov, ďalší už premýšľajú o tom, čo ich čaká po pristátí. Všetko vyzerá normálne. Lenže odlet sa neočakávane odkladá. Najprv o hodinu. Potom o ďalšiu. Cestujúci začínajú byť nervózni. Nikto im poriadne nevysvetľuje, čo sa deje. Pilot totiž pri predletovej kontrole objavil malú technickú poruchu.
Mohlo by sa zdať, že je to iba drobnosť. Lietadlo je predsa veľký stroj, porucha je malá a možno by si ju väčšina cestujúcich ani nevšimla. Pilot však odmietne v tomto stave letieť. Nechce riskovať. Čas ubieha. O pár hodín lietadlo vzlietlo. „Čo to tak dlho trvalo?, pýtajú sa letušky. A ona odpovedá, že sa im nedarilo zohnať druhého pilota, ktorý by aj s tou malou chybou nemal problém odletieť. Toto konštatovanie môže byť vtipné, ale zároveň je desivo vážne. Pilot totižto vie niečo, čo cestujúci nevidia a nevedia. Jedine on vie, že malá chyba v nesprávnej chvíli môže mať hrozivé následky.
A teraz tento názorný príbeh prenesme do nášho života. Malá lož. Malá závisť. Malý kompromis. Malé zanedbanie modlitby. Malé neodpustenie. Malá pýcha. Malá nevernosť. Malá lenivosť. Malá rezignácia. Veď vlastne o nič nejde. Avšak práve malé veci môžu postupne meniť smer celého života.
Pilot kontroluje lietadlo pred cestou. Človek by mal občas skontrolovať svoje srdce pred púťou do večnosti. Nie preto, aby žil v strachu. Ale preto, že vie, kam smeruje jeho duša. Treba byť dobre pripravený. Je zvláštne, že cestujúci by možno chceli odletieť čo najskôr. Cestujúci vidí meškanie. Pilot vidí nebezpečenstvo. Cestujúci vidí stratené hodiny. Pilot vidí životy ľudí, za ktoré nesie zodpovednosť.
Boh vždy niečo pre nás pripravuje. Možno nás chráni pred cestou, na ktorú ešte nie sme pripravení. Možno opravuje niečo v nás, čo sami nevidíme. A možno práve oneskorenie, ktoré dnes nechápeme, bude raz dôvodom našej vďaky. Nerozumieme meškaniu, ale dôverujeme Božiemu vedeniu. Je to skúška našej viery pred „odletom“ do večnosti. Môže to byť tá horšia podoba viery. Ale uvedomme si, že večnosť je na dlhý čas. A čo bude najdôležitejšie? Koľko sme milovali. Či sme odpustili. Komu sme pomohli.
Skontrolujme teda „lietadlo“ svojho srdca pred letom. Ešte nie je neskoro na opravu a nápravu. Neriskujme a nehazardujme. Ale konajme pohotovo, lebo svätý Augustín tvrdí: „Boh ti prisľúbil odpustenie, ale nesľúbil ti zajtrajšok.“ Jeho milosrdenstvo je väčšie než naše pády. Keď človek úprimne ľutuje, Boh odpúšťa. Dnes ešte môžem korigovať to, čo som pokazil. Dnes ešte môžem použiť svoju energiu na lásku. Veď večnosť je na dlhý čas, ale náš čas tu na zemi je ohraničený.
