Proti tomu nič nemôžeme urobiť. Musíme žiť s vedomím krehkosti našej ľudskej stránky. Čas filtruje prežité, zahojí bôle, čistí spomienky, triedi poznané, očisťuje vnútro duše. Telo je príbytkom duše, telesná stránka úzko súvisí s tou duchovnou. Takpovediac sme duchovní borci – srdce symbolizuje život i lásku. Kto nepoužíva srdce, už samou touto skutočnosťou ho má zlomené, hoci sa domnieva, že nečinnosťou si ho nemôže zlomiť. Človek s týmto názorom nič nemôže cítiť ani prežívať. Ale nám treba riskovať. Ešte šťastie, že existujú premeny času.
Zaprieť sám seba – to znamená skúmať svoje slová, myšlienky, úmysly, svoje činy a všetko, čo konáme a v čom má prevahu naše „ja“. Sebazapieranie nie je len pre zasvätené osoby, skúmať sa musíme všetci do jedného. Zapierať prejavy vlastného egoizmu, ovládať seba, svoje stavy, pocity a nálady musia všetci ľudia, aj tí v manželstve. Zrieknuť sa niečoho, to môže byť pre nás ťažké. Lebo to je ten kríž, ktorý nám Kristus dáva, aby sme ho nasledovali. Nie ako bremeno, ale ako možnosť dokázať mu svoju vernosť. Je to ponuka – „ak chceš“.
Boh stvoril svet pre nás, máme ho obdivovať v celej jeho kráse a nádhere. Nezakázal pozorovať prírodu podľa zákonitostí, dal ju do služby človeku. Ten ju má zveľaďovať a nie zneužívať pre seba, iba pre svoje ciele. Tu treba zaprieť seba samého, ako aj vo všetkých vzťahoch k svetu a k stvorenstvu. To všetko potom vyúsťuje do osobného vzťahu k Bohu.
Obsahom pojmu „zaprieť samého seba“ v podstate pre nás je proces osobnostného rastu v súlade s morálnymi pravidlami spoločnosti, v súlade s Desatorom. To si vyžaduje premenu vnútra, usmernenie citov, správne užívanie rozumu a ovládanie vôle. Potom by už nič nemalo byť problémom – dokážeme odmietnuť všetko hriešne, čo sa dostalo do našich myšlienok, slov a skutkov. Opustiť všetko, čo nám škodí a čo nás ničí, čo má na nás negatívny vplyv.
Odporovať spôsobom, ktoré nie sú kresťana hodné, ktorými strácame v očiach iných hodnovernosť, upadáme na mravoch, oslabujeme možnosť získania dôvery. Premôcť slabosti, ktoré máme, ktoré nás poznačujú. Prekonať odpor voči druhým, potlačiť osobné záujmy na úkor ostatných. Podriadiť sa v láske, ovládať túžby a žiadosti tela, zmyselné náklonnosti, poryvy a hnutia duše. Nenechať sa zotročovať nikým a ničím. To sú požiadavky po stránke negatívnej.
Treba nám zaiste robiť aj pozitívne veci, nie sa správať len alibisticky podľa zásady – to sa ma netýka. Kresťan sa má snažiť i niečo naviac. Odovzdať dobro iným, sprostredkovať im duchovné hodnoty, lepší život. Zbližovať sa navzájom, dobre vychádzať a zaobchádzať s druhými ľuďmi. Priťahovať svojím zjavom a postojmi k Bohu.
Stojí za to namáhať sa, hoci nie sme až tak odolní voči hriechu. Kráčame však v ústrety večnosti, a to nám dodáva veľkú nádej a neustálu vytrvalosť v zápase so životom. Nevzdávame sa na tejto ceste a boli by sme radi, keby nás iní pochopili. Často nám ale chýba duchovná hĺbka a viera prekonať všetky ťažkosti či prekážky. Ale zároveň aj vedomie, že Boh nás vždy chápe.
Víťazstvo pravdy sa nedá postaviť na ruinách slobody, na ruinách lásky. Ono musí vyrásť z pevnej vôle človeka rozhodnúť sa pre pravdu a dobro. Model takto zmýšľajúceho človeka vychádza z mnohých princípov, ktoré rešpektujú iných a prispievajú k lepšej spoločnosti. Ak teda chceš, vezmi každodenne svoj kríž a nasleduj Krista na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti.
