V rokoch 1995 - 1997 študoval rétoriku na Univerzite Jagellonského v Krakove a tiež homiletiku na Pápežskej teologickej akadémii v Krakove, kde v roku 2005 získal doktorát z teológie. Napísal dielo Sviatostné kazateľstvo kňaza Jozefa Ignáca Bajzu.
Pre dnešných kňazov je toto dielo povzbudením, že tak ako v minulosti ani v prítomnosti síce nežije kňaz v ideálnych podmienkach pre svoje poslanie, ale veľké osobnosti z histórie sú príkladom toho, že v každej dobe sa dá urobiť veľa dobrého pre spoločnosť a pre Cirkev.
Dnes vyberám niekoľko zaujímavých myšlienok z publikovaného diela Sviatostné kazateľstvo kňaza Jozefa Ignáca Bajzu, ktoré som dostal od pána dekana Floriša darom:
Človek prichádza do Cirkvi, ktorá na neho čaká so svojimi sviatosťami, aby mu priniesli pomoc Boha, aby sa v živote mohol pripodobňovať Kristovi. Prichádza liturgia, ktorá ukazuje veľké dary, ktoré sviatosť prináša. Nastupuje dialóg, ktorý vedie celebrant v liturgickom obrade a leží na sledovaní všetkého, čo sa deje.
Kristus zveril Cirkvi svoje vlastné poslanie, ktorým bolo sprístupnenie spásy všetkým ľuďom. Zanechal jej spásne dobrá, ktoré patria k jej splnomocneniam a záväzkom, ba je to zmyslom života Cirkvi. Cirkev má schopnosť sprostredkovať spásu nie z vlastnej moci, ale ako nástroj Ježiša Krista. Robí to ohlasovaním slova a sviatostným znakom. V ohlasovanom slove sa Boh dáva spasiteľne človekovi, ktorý prijíma vieru a v posvätnom znaku vidíme konkrétny spôsob Božieho sebadarovania.
Ešte v nedávnej minulosti naši ľudia delili čas na profánny a sakrálny. Pod profánnym časom rozumieme čas práce a povinností, pod sakrálnym časom rozumie čas posvätný, náboženský. Toto delenie bolo dané samotnou nábožnosťou slovenského ľudu.
Teraz sa čas rozdeľuje na čas povinností a čas zábavy a oddychu. Sme svedkami ako už aj naši veriaci dávajú prednosť času zábavy pred posvätným časom. Čas venovaný duchovnu sa zúžil na nedeľnú bohoslužbu a aj čas strávený v kostole sa im javí ako čas povinnosti, čas, ktorý obmedzuje. Z tohto dôvodu musia mať nedeľné bohoslužby príťažlivý charakter.
Neoddeliteľnou súčasťou nedeľnej bohoslužby je homília. Základnou chybou moderného kazateľa je spoliehanie sa na náboženské vedomosti poslucháčov. Naši veriaci nie sú dobre vzdelaní v náboženskej terminológii a mnohým pojmom nerozumejú. Je nutné každý odbornejší termín vysvetľovať a vsadiť ho do súčasnej reči.
Kazateľ pamätá na Ježišove slová: „Kto vás počúva, mňa počúva, kto vami pohŕda, mnou pohŕda“ (Lk 10, 16). Nemôže hovoriť v mene Boha klamstvo, ani hovoriť polopravdy. Musí byť mystagógom, ktorého úlohou je uviesť svetských poslucháčov do spravovania Božích tajomstiev na spôsob Kristovej formácie apoštolov k poznaniu večných tajomstiev Boha. Uvádza ich do svojho spôsobu myslenia, myslenia Boha, ktoré je ďaleko od ľudí a dáva im účasť na spôsobe svojej činnosti. Teda účasť na samotnom Božom živote.
Chrámové liturgické príhovory obsahujú v sebe božsko-ľudský charakter. Sú dielom Boha a človeka. Vyjadriac sa v teórii komunikácie povieme, že prvým a hlavným prispievateľom kazateľského komunikátu je Boh, od ktorého pochádza prvý impulz do príhovoru realizovaného cez človeka plniaceho aktuálnu službu slovu. Preto všeobecne hovoríme, že kázeň nie je len ľudským slovom o Bohu, ale prítomnosť Božieho slova v slove ľudskom. Počas takej kázne hovorí Boh k svojmu ľudu.
Celý Ježišov život, umučenie, smrť i zmŕtvychvstanie je tajomstvom spásy. Ohlasovanie ma zapáliť lásku k Cirkvi, ktorá sa neustále stará o svojich verných a prijať do svojho života praktizovanie sviatostí, ktoré vedú človeka ku spáse. Odpoveďou na Božiu iniciatívu pri ohlasovaní slova je privedenie človeka ku viere v cirkevnom spoločenstve. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou sa spája s Kristom, svojím Učiteľom. Veriacich treba náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia. Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať je dôležitá vzájomná pomoc kresťanov v spoločenstve.
Viera a spolu s ňou zviazaný krst i láska, ktorú dáva Eucharistia, sú nadprirodzené poklady farského spoločenstva. Živá farnosť je prostriedkom na udržanie a rozvíjanie viery pokrsteného i jeho rodiny. Nestačí len prijať nového člena do Cirkvi, ale treba sa podieľať aj na budovaní jeho duchovného dobra.
