Celú našu pozornosť treba upriamiť na tajomstvá, ktoré sa pri večernej svätej omši zvlášť uctievajú – pokorné umytie nôh dvanástim apoštolom ako príklad vzájomnej služby, ustanovenie sviatosti Eucharistie a sviatosti kňazstva (posvätného stavu) a Ježišove prikázanie o bratskej láske (kde je láska opravdivá, tam Boh prebýva).
Ako mladý vyštudovaný teológ som rád chodieval na sviatosť zmierenia k vzácnemu kňazovi, výbornému spovedníkovi, kapucínskemu pátrovi Augustínovi do Sirotárskeho kostola v Žiline. Jeho rady a usmernenia boli útechou pre dušu. Spovednica bola pre neho posvätným miestom, miestom zmierenia i odpustenia. Raz sa mi vyznal – keby ste tu sedeli na mojom mieste, zutekali by ste odtiaľto. Tí ľudia sem chodia a tvrdia, že nič nemajú, žiaden hriech. Tak načo tu potom stoja v dlhých radoch? Vtedy som mu hovoril – otče, potrebujeme Vás, máme hriechy a potrebujeme kňazov, ich pomoc a duchovnú oporu. On odvetil – čo mám povedať? Ježiš prišiel na svet spasiť nás. Ľudia sem prichádzajú, ale keď vyjdú von sú tým, čím boli aj predtým, opäť žijú po starom. Každú minútu sme bližšie k večnosti. Uvedomujme si, že sa približujeme k tomuto okamihu. Zmeňte život, začnite odznova, zachráňte sa!
Dnes, keď si pripomíname ustanovenie sviatosti kňazstva nezabúdam na kňazov, ktorí ovplyvnili môj život. Ďakujem im za všetko dobro, duchovnú i materiálnu pomoc. Modlím sa za nich. Žijúcim vyprosujem zdravie a Božie požehnanie, zosnulým večné odpočinutie v nebi.
Počas tohtoročného slávenia Veľkonočného trojdnia a nasledujúcich dní Veľkej noci si v mojich blogoch zaspomínam na myšlienky kňaza Emila Floriša, ktoré odzneli a ja som si ich zapísal v roku 1993 počas vtedajších veľkonočných dní.
Na Zelený štvrtok dal prítomným veriacim v našom farskom kostole (v Rosine) rečnícku otázku: „Čo ste prišli vidieť?“ Kráľa, učiteľa, proroka? Alebo trstinu zmietanú vetrom? Či človeka oblečeného do jemných šiat? Tí, čo nosia jemné šaty bývajú v kráľovských palácoch. Hovorím vám ako je uvedené v evanjeliu – viac ako proroka. Kňaz je druhý Kristus. Ale je tiež človek, ktorý si nesie so sebou zvláštnosť osobnosti tým, že bol vysvätený na službu – pre svoje poslanie na duchovnom poli. Kňaza nemáme hodnotiť podľa toho, čo robí, ale podľa toho, kto je, koho predstavuje, koho na zemi zastupuje. Tým viac ho máme milovať, čím si to menej zaslúži. Máme mu pomáhať nie pre jeho zásluhy, ale podľa veľkosti jeho potrieb. Veď aj jedna zachránená duša má väčšiu cenu ako celý vesmír. Zamyslime sa každý sám nad sebou – čo vlastne žijem ja? Musíme vložiť celé srdce do svojho pôsobenia. Aj kňaz musí byť kňazom telom i dušou. Tak „poďte a uvidíte“ (porovnaj Jn 1, 39). Je to pozvanie k osobnému poznaniu a vzťahu s Bohom. Počas nastávajúcich dní máme možnosť zakúsiť našu spásu. Boh je veľmi blízko nás.
(zapísané vlastnou rukou 8. apríla 1993 na Zelený štvrtok)
